Anekdoty „O“

              Kvety abecedy

   Spisovateľ  O´ Henry  býval v New Yorku v podnájme u veľmi zvedavej domácej .  Situácia sa jedného dňa natoľko vyostrila, že si ináč veľmi mierny humorista túto netaktnosť vyprosil:
-Vážená pani, s tým, že mi čítate všetky listy, som sa už do určitej miery zmieril . Ale to, že na listy aj odpovedáte, neznesiem,  a dôrazne proti tomu protestujem !

                                              Ο    Ο    Ο    Ο 

Za nórskym básnikom Björnom Olsenom, ktorý bol pomerne zámožný, prišla jeho dcéraa spýtala sa ho:
-Čo vlastne máš proti môjmu snúbencovi Olafovi ?  Myslím, že s neho bude vynikajúci manžel  !
-Po prvé, ide mu len o tvoje peniaze a po druhé, je hlúpy !
-To nie je pravda, otec ! Olaf by si ma vzal i vtedy, keby som nemala ani halier.
-Čože ? – zvolal otec Olsen ako ohúrený . –Tak potom je ešte hlúpejší, ako som sa pôvodne domnieval !

                                              Ο    Ο    Ο    Ο

Atómový fyzik  Oppenheimer  získal doktorát ako dvadsaťtri ročný. Jeho doktorská práca bola skvelá  Po obhajobe povedal člen komisie fyzik Franck na adresu Oppenheimera :
-Ešte šťastie, že som uzavrel skúšku skôr, kým sa začal pýtať on !

                                              Ο    Ο    Ο    Ο

Známy anglický filmový herec sir Laurence Olivier a jeho vtedajšia manželka  Vivian Leighová navštívili najväčší obchodný dm v Los Angeles. V návale kupujúcich sa jeden druhému stratili . Po chvíľke sa začal Olivier nervózne obzerať, hľadať svoju manželku, až kým sa ho neujala jedna zpredavačiek a opýtala sa:
-Môžem vám pomôcť, pane ?
-Áno, prosím, totiž. stratil som svoju ženu, – odpovedal roztržito herec
-Ó, to mi je ľúto, pane, ale smútočný tovar máme až na treťom poschodí !

                                              Ο    Ο    Ο    Ο

Známemu anglickému hercovi  Olivierovi dali novinári otázku, či má radosť z toho, že sa stal hviezdou prvej veľkosti . Odpovedal skromne a vecne :
-To bolo hádam kedysi snahou každého herca, stať sa hviezdou. Dnes je tomu však naopak – hviezdy sa snažia stať hercami !

                                              Ο    Ο    Ο    Ο

Na Václavskom námestí sa stretli Ivan Olbracht a Jozef Kopta. Rozprúdil sa vášnivý dialóg o momentálnej neutešenej situácii českého románu.
-U nás už nik nevie postaviť román tak, aby dokonale sedel ! –mienil Kopta.
-To máš pravdu, – prisvedčil mu Olbracht, a aj keby niekto dokázal postaviť román, aby sedel, tak potom dielo vyjde a potom leží !

                                              Ο    Ο    Ο    Ο

Anglický herec Sir Laurence  Olivier,  slávny predstaviteľ Shakespearových postáv, navštívil svojho času Španielsko . Medzi tými, čo ho vítali na letisku, bol aj muž, ktorý sa mu pochválil:
-Sir, viete, že moja žena je Angličanka ?
-To je zvláštna náhoda, – odpovedal Olivier bez mihnutia oka, – predstavte si, že moja žena tiež !

                                              Ο    Ο    Ο    Ο

Ruský matematik Michail Ostrogradskij  si veľmi nepotrpel na módne obliekanie. Jeho krajčír to dobre vedel, napriek tomu mu raz ušil šaty podľa najnovšej módy. Keď Ostrogradskij videl, čo si má obliecť, odmietol oblek prevziať.
-Veď tie nohavice sú mi priúzke !
-Ale sú moderné, – bránil sa krajčír, – veď nemôžete donekonečna zaostávať za módou !
-Mám však obavy, že v takých úzkych nohaviciach tú módu v žiadnom prípade nedoženiem, – trval na svojom slávny vedec.

                                              Ο    Ο    Ο    Ο

Známy matematik M. V. Ostrogradskij,  prechádzajúc Poltavskou guberniou, uvidel na poli zememerača  Prišiel k nemu a hovorí:
-Čo to robíte ?
-Vymeriavam pole .
-A ako ?
-Veď vidíte,  pole je trojuhoľníkové, nuž zmeriam na siahy jednu i druhú stranu, vynásobím, vydelím štyritisíc osemsto a zistím, koľko desatín má pole.
-To je veľmi zaujímavé a možno aj správne  Povedzte mi však, prečo to tak robíte ?
Zememerač uvažoval, uvažoval… Napokon povedal:
-Tak to robí guberniálny zememerač !

                                              Ο    Ο    Ο    Ο

Anglický herec  Olivier vstúpil raz do jednej špinavej newyorskej reštaurácie a zhrozil sa, keď v obsluhujúcom čašníkovi spoznal jedného zo svojich bývalých kolegov, s ktorým hrával vLondýne
-Čo to vidím ! – vydýchol užasnutý, – ta, taký skvelý herec a obsluhuješ v takomto lokále ?!
-Áno, – odvetil druhý hrdo, – ale rozhodne tu neobedujem !

                                              Ο    Ο    Ο    Ο

Spisovateľ  O´Henry  požiadal prostredníctvom poslíka svojho nakladateľa o päťdesiat dolárovú zálohu.
-Nedám ani cent, – odvetil nakladateľ, – kým sa nedozviem, na čo tie peniaze potrebuje.
Zakrátko sa chlapec vrátil so zalepenou obálkou, v ktorej bol jeden jediný svetlý ženský vlas . O´Henry zálohu dostal !

                                              Ο    Ο    Ο    Ο

Ešte ako humorista so skromnými príjmami opýtal sa raz   O´Henry  svojej manželky:
-Miláčik, popisujem scénu, ktorá sa odohrala pred  pätnástimi rokmi  Nevieš náhodou, aké vtedy nosili ženy šaty ?
-Presne tie isté, aké nosím ešte dnes ! – znela roztrpčená odpoveď.

                                              Ο    Ο    Ο    Ο

K  maliarovi Olivovi prišiel jeho priateľ a vyrušil ho z partie mariášu:
-Počúvaj, Viktor, dnes mi pošta priniesla Posledných mohykánov, to si mi ty poslal ?
-Akých mohykánov ?
-Predsa tú knihu od Dumasa, určite si ju čítal
-Čítal ? Čo ťa to napadlo, ja som ju iba ilustroval !

                                              Ο    Ο    Ο    Ο

Slávny americký poviedkár  O´Henry  hľadal podnájom. Keď ho našiel, dohováral sa s domácim pánom na podmienkach. Ten si O´Henryho chladne premeral a povedal:
-Musí vás upozorniť, pane, že v dome nestrpím žiadne deti, mačky, psy alebo papagáje ! A žiadne hranie na hudobné nástroje ! Samozrejme, ani žiadne rádio ! Je vám to jasné ?
-Iste, pane. Môžete byť pokojný, nič takého nemám. Aby ste si však v budúcnosti nesťažovali, že som sa vám nepriznal, hovorím vám to vopred. Som spisovateľ a moje plniace pero škrípe !

                                              Ο    Ο    Ο    Ο

Sir Laurence Olivier  si pri svojej sedemdesiatke nostalgicky zaspomínal na svoje herecké začiatky:
-V štyridsiatom roku som po prvý raz stál na javisku Nového divadla v Londýne ako hakespearov tragický hrdina Richard III.  Pomaly som kríval na scénu, znetvorené telo a plazivá chôdza vyjadrovali krutosť, ctižiadostivosť a sardonickú povahu.
-Tlieskali vám ? – pýtali sa novinári.
-Áno, ale potlesk pri prvom predstavení ma nepresvedčil. Tlieskali mi už niekoľko krát predtým a ja spravidla potlesk priveľmi nevnímam. Dodnes ho neviem vychutnať. Lenže nasledujúci večer som vytušil vzrušenie obecenstva. Po prvý raz za devätnásť rokov práce
v divadle som mal ten správny pocit. Ľudia akoby si šepkali: „Už prichádza“ ! No a to bol pre mňa ten najnebezpečnejší okamih. Tak mi to stúplo do hlavy a tak a to omámilo, že som takmer prestal krívať !

                                              Ο    Ο    Ο    Ο

Spisovateľ Ľudo Ondrejov bol veselej povahy. Veselá myseľ ho neopúšťala ani vtedy, keď ho choroba pripútala na lôžko. Na lekárov a ich rady veľa nedal. Keď mu jeho priateľ Ľubo Kellenberger dohováral, aby si viac šetril svoje zdravie a držal sa lekárskych rád, povedal:
-Pozri sa. Vysoký topoľ má veľké výkyvy a tráva len také malé, prízemné.

                                              Ο    Ο    Ο    Ο

V  spoločnosti sa hovorí  o hrôzach vojny. Diplomat Quai d´Orsay poznamená:
-Vojna ? Mne sa ani nezdá, že by bola taká strašná. Smrť jedného človeka, to je katastrofa. Ale sto tisíc mŕtvych je len štatistika !

                                              Ο    Ο    Ο    Ο

Príde k maliarovi Olivovi jeho priateľ  a vyruší ho z partičky mariáša.
-Ty, Viktor, – hovorí, – To som dnes dostal od teba Tých Posledných mohykánov ?
-Akých Mohykánov ?
-No, tých od Dumasa, veď ich poznáš, iste si ich čítal !
-Čítal ? Čo ťa napadá, ja som ich len ilustroval !

                                              Ο    Ο    Ο    Ο

Maliar Oliva bol jedným z najnadanejších žiakov pražskej maliarskej Akadémie. Udelili mu zahraničné štipendium a jeho mecenáš, aby mu to pripomenul poslal mu list:
-Paríž ? – a podpis Hlávka.
Oliva ako slušný človek obratom odpovedal:
-Parím, – a podpis Oliva.

                                              Ο    Ο    Ο    Ο

Viktor Oliva sa stýkal s mnohými hercami. Chodieval preto často do zákulisia niektorých pražských scén. Bolo práve po prvom dejstve premiéry akejsi slabej hry. Oliva stál na javisku s ďalšími hercami a pozeral sklíčkom do hľadiska. Vtom sa na javisku objavil inšpicient:
-Páni, pozor, opona pôjde hore – aplauz v hľadisku trvá už dlho !
Oliva sa zachechtal a prehlásil k hlúčku hercov a vydesenému inšpicientovi:
-Aplauz ? Ale čo vás to napadá, – to len v hľadisku fackajú autora !

                                              Ο    Ο    Ο    Ο

Maliar Jaroslav  Otčenášek rozprával raz peknú historku. Stalo sa to vo Fonde výtvarných umelcov, kde desať zamestnancov vsádzalo každý týždeň spoločne. Každý dal desať korún a sádzalo sa stále na tie isté čísla. Raz ale jeden z nich ochorel a do obvyklej stovky desať korún chýbalo. Vtom prišiel do kancelária architekt Beneda. Všetci sa na neho vrhli a presvedčili ho, aby si s nimi vsadil .Ten ani nevedel, že Športka existuje, ale pretože bol človek dobrý, nechal im desať korún.
A stalo sa, že vyšla druhá cena, ktorá predstavovala štyridsať päť tisíc korún. Keď sa to partia dozvedela, rozhodli sa zavolať aj architekta Benedu. Jeden z nich vytočil číslo a do telefónu vzrušene hovorí:
-Pán architekt, pán architekt, tak máme druhú cenu !
Čakali čo bude, ale na druhej sa ozval nevzrušený hlas architekta:
-Ale to nevadí, nič si z toho nerobte. Ja som vedel, že nevyhráme, tak snáď až niekedy inokedy…

                                              Ο    Ο    Ο    Ο

Stretol sa spisovateľ Ľudo Ondrejov  s profesorom Andrejom Mrázom, ktorý sa ho začal zvedavo vypytovať:
-Ľudo, a čo píšeš ?
-Ale, jeden veľký cestopis o Afrike, – odvetil Ondrejov.
-Netáraj, – zapochyboval Mráz, – veď ty si v Afrike vôbec nebol !
-No a čo ? – odvrkol Ondrejov, – a vari Dante bol niekedy v pekle ?!

                                              Ο    Ο    Ο    Ο

Jednou z prvých Picassových lások bola Ferdinanda  Olivierová, autorka knihy Picasso a jeho priatelia. Onedlho po ich zoznámení zastavila Fernandu jej priateľka:
-Tak čo, – spýtala sa jej, – Ako sa ti žije s tým umelcom ?
Fernanda sa len zasmiala:
-Báječne. Pred obedom varím a Pablo maľuje. Na obed sme obaja veľmi napnutí : ja sa snažím uhádnuť, čo namaľoval a on zase háda, čo som uvarila !

                                              Ο    Ο    Ο    Ο

Ľudo Ondrejov  sa vrátil do Bratislavy. Keď napokon po štyroch dňoch prišiel do známej viechy, kamaráti ho zasypali otázkami:
-A kdeže si bol ? A čo si robil ?
-Ale, – odvetil po krátkej odmlke, –  prišiel mi list od jednej dievky z našej dediny.  A v liste stálo, že je do mňa náramne zaľúbená, a že ak si ju nevezmem, tak od žiaľu skočí do studne. Nuž, čo som mal robiť ? Utekal som domov a všetky studne v dedine som zahádzal, aby si, chúďa, neublížila !

                                              Ο    Ο    Ο    Ο

 

Pokračovanie…