Anekdoty „W“

               Kvety abecedy

Prezidentovi  Washingtonovi povedal raz jeho sekretár Hamilton:
-Národ vie, prečo vám tak slepo dôveruje. Sú to predovšetkým stisnuté pery vašich úst na fotografiách, ktoré nesmierne stupňujú dôveru vo vaše schopnosti.
Washington odpovedal:
-Ak je tomu tak, potom stojí dôvera môjho národa na veľmi chabých základoch. Svoje pery musím tak pevne zvierať preto, aby som na svojom mieste udržal môj umelý chrup!

                                     ♦   ♦   ♦

   -Dámy a páni, som Orson Welles,  divadelný riaditeľ, divadelný režisér, filmový herec, filmový autor, spisovateľ rozhlasových hier, ktoré sám režírujem a  sám v nich účinkujem. Ďalej sa môžem pochváliť, že som aj slušným varietným kúzelníkom, huslistom i pianistom. Uznáte iste sami, že je to podivné, keď mňa je tu na javisku tak veľa a vás v hľadisku tak málo!

                                     ♦   ♦   ♦

     Aj Oscar Wilde bol ťažko chorý. Lekár, ktorý ho často navštevoval mu odrazu poslal účet na neprimeranú čiastku. Návšteve, ktorá ho v ten deň prišla potešiť sa Wilde posťažoval:
-Vidíte sami, milí priatelia, umieram nad pomery!

                                     ♦   ♦   ♦

     Keď sa Orson Welles  známy herec a režisér, oženil s peknou Taliankou Paulou Mori, opýtal sa ho istý novinár:
-Čo má vaša európska žena a čo nemajú americké ženy ?
Welles sa zamyslel, ale rýchle odvetil:
-Mňa!

                                     ♦   ♦   ♦

     Vo foyeri divadla menšieho nemeckého mesta stála busta Richarda  Wagnera.  Po neúspešnej premiére opery Tannhäuser táto busta bez stopy zmizla. Po niekoľkých  dňoch sa na jej mieste objavil nápis:
-Vynikajúce predvedenie mojej opery na mňa zapôsobilo tak silne, že som z toho celý preč! Richard Wagner.

                                     ♦   ♦   ♦

   Anglický chemik Wiliam Hyde Wollaston, ktorý v roku 1803 objavil prvok rhodium, bol náruživým čitateľom dobrodružných románov. Keď začínal svoju kariéru slávneho vedca, pracoval v istom laboratóriu. Tam ho raz prichytil uprostred sykotu, buchotu a trepotu šéf laboratória, ako si kráti čas čítaním napínavej knihy.
-Mister Wollaston, tak vy si tu počas pracovnej doby čítate detektívku?
-Prepáčte pane, ale v tom pracovnom hluku by som z poézie vôbec nič nemal!

                                     ♦   ♦   ♦

    Edgar Wallace napísal vždy iba kostru svojho románu a ďalšiu prácu nechal svojim spolupracovníkom.
-Už ste čítali môj najnovší román? – spýtal sa raz Wallace svojho známeho.
-Ešte som nečítal, a vy?

                                     ♦   ♦   ♦

     Známy hollywoodsky neurológ povedal raz svojej slávnej klientke Mae Westovej,  že je prepracovaná a že súrne potrebuje zásadnú zmenu v živote.
-Ja a zmenu ? – začudovala sa herečka, – veď ja som za posledných osemnásť mesiacov vymenila troch manželov, štyri autá, jedenásť kuchárok a sedem domácich. Prežila som tri lúpeže klenotov a dva rozvody. Akú zmenu by ste mi ešte chceli navrhnúť?

                                     ♦   ♦   ♦

    Veľký nemecký skladateľ Richard Wagner povedal raz jednému dirigentovi:
-Kto chce dobre dirigovať, priateľu, musí mať partitúru v hlave a nie naopak – hlavu v partitúre!

                                     ♦   ♦   ♦

    Slávny americký architekt  Frank Lloyd Wright  musel raz pred súdom prisahať. Najskôr sa pýtali na nacionálie:
-Vaše meno ? – opýtal sa sudca.
-Frank Lloyd Wright .
-Povolanie?
-Najväčší architekt sveta.
Keď sa po skončení súdu opytovali novinári, prečo sa tak neskromne vyslovil, Wright sa bránil:
-Ale, páni! Čo som mal robiť? Veď som vypovedal pod prísahou!

                                     ♦   ♦   ♦

    Nemecký cisár   Wilhelm II. sa raz vybral k Labe pozrieť sa na vtedajšiu novinku – potápačov. Jedného z nich sa spýtal, koľko zarába.
-Dvetisíc mariek mesačne, Vaše veličenstvo!
-Čože ? – čudoval sa cisár. – Toľko nezarobí ani môj minister kultúry.
-Nie ? A ako dlho vydrží pod vodou? – dobromyseľne sa spýtal potápač.

                                     ♦   ♦   ♦

     George Washington, prvý americký prezident, bol na vidieku. Bolo chladno a preto hostiteľka rozkázala rozkúriť. Zakúrili však tak silno, že Washingtonovi bolo teplejšie a teplejšie. Preto sa ospravedlnil a odniesol svoju stoličku do odľahlého kúta.
-Ale, pán prezident, vy ste predsa generálom a preto som si myslela, že ste navyknutý na paľbu, – povedala s úsmevom hostiteľka.
Washington jej však na to:
-Oheň za chrbtom mi bol vždy proti srsti!

                                     ♦   ♦   ♦

    Maliara  Jamesa Whistlera predvolali pred súd za svedka. Sudca sa ho  spýtal:
-Prosím vás, mohli by ste porote vysvetliť, čo je to vlastne umenie ?
Maliar sa dôkladne poobzeral po členoch poroty, prešiel očami od prvého až po posledného a potom povedal:
-Nie.

                                     ♦   ♦   ♦

    Keď Oscar  Wilde  ležal na smrteľnej posteli, jeden  jeho priateľov povedal:
-Keby si náhodou na onom svete stretol moju ženu, povedz jej…
-A nemohol by si jej to povedať sám ? – prerušil ho Wilde.

                                     ♦   ♦   ♦

   Oscar Wilde bol roku 1883 v Texase. Keď sa vrátil do Anglicka, rozprával svojim priateľom o jednom kabarete, kde hral akýsi chlap na rozladenom klavíri.
-Hral nanič, ale predsa mu nik neublížil. Nad klavírom totiž visel oznam: „Nestrieľajte na klaviristu, robí, čo môže“!

                                     ♦   ♦   ♦

     Vojvoda z Norfolku sa dal portrétovať od slávneho maliara Jamesa Whistlera. Keď bol obraz hotový, vyplatil zaň umelcovi obrovskú sumu. nasledujúci deň Whistler všetky peniaze prehral na konských dostihoch. Vojvoda sa s ním zakrátko stretol a irionicky mu povedal:
-Blázon a peniaze sa rýchlo spolu rozídu!
-Prepánajána ! – zvolal Whistler. – Vy ste, sir, prišli o svoje peniaze?

    H.G.Wells sa raz vybral k holičovi . Ten, keď zbadal, že k nemu prišiel známy spisovateľ, začal sa okolo neho úctivo krútiť a spustil vodopád oslavných rečí. Nakoniec sa opýtal, ako chce byť pán obslúžený.
-Bez rečí, – odpovedal striktne Wells.

                                     ♦   ♦   ♦

    Oscar Wilde bol raz zatvorený. Vo väzení sa stretol s veľmi váženým mužom, ktorý si však teraz mal odsedieť niekoľko rokov väzenia. Tomu toto stretnutie nebolo príliš milé a ani Wilde sa tomu nijako netešil. Tu však znovu zvíťazil jeho vtipný sarkazmus. Wilde ukázal na svoju trestaneckú kazajku, aj na kazajku oného pána a povedal:
-No toto je ale náhoda, že my dvaja si dávame šiť u jedného krajčíra !

                                     ♦   ♦   ♦

   Edgar Wallace sa v minulosti živil predajom novín. Raz kupoval od kamelota, stojaceho pred istým klubom noviny:
-Chlapče, pred dvadsiatimi rokmi som na tomto mieste stál ja a predával noviny.
-Ako ste mohli odtiaľ odísť ? Je to predsa najlepšie miesto v Londýne ! – nechápal chlapec – kamelot.

                                     ♦   ♦   ♦

    Slávny maliar James Whistler vystavoval svojho času svoje obrazy v Mníchove. Porota, ktorá zrejme dielo umelca nedocenila, vyznamenala  ho medailou druhej triedy. Keď medailu Whistlerovi odovzdávali, odpovedal stručne na blahoželanie:
-Vyslovujem vám vďaku druhej triedy, vážení páni !

                                     ♦   ♦   ♦

     Oscar  Wilde  nemal rád Američanov . Keď raz viedol akúsi besedu, na ktorej bol prítomný aj Američan John Filler, začal svoj príhovor takto :
-Ladies, džentlmen a pán Filler…

                                     ♦   ♦   ♦

     Pri jednej príležitosti sa priatelia Oscara  Wilda  spýtali, ktoré knihy mali na neho v živote najväčší vplyv. Wilde sa na chvíľu zamyslel a duchaplne odvetil:
-Mám taký dojem, že to bude šeková knižka môjho otca a kuchárska kniha mojej matky.

                                     ♦   ♦   ♦

     Slávny maliar  Whistler mal pudlíka, ktorý dostal nádchu. Whistler sa odvážil poslať pre veľkého špecialistu Mackenzieho. Ten prišiel, predpísal liek a odišiel. Na druhý deň poslal Mackenzie Whistlerovi expres, aby prišiel do jeho domu. Tam mu lekár povedal:
-Chcel by som, aby ste mi natreli domové dvere !

                                     ♦   ♦   ♦

     Počas americkej vojny za nezávislosť skupina vojakov vyťahovala z priekopy ťažké delo. Kaprál, vedomý si svojej dôležitosti, stál na okraji cesty a iba dával príkazy. Zrazu sa pri skupine zastavil akýsi civilista a spýtal sa kaprála:
-Prečo nepomáhate svojim vojakom ?
-Či nevidíte, že som kaprál ?
-Naozaj ? – poznamenal cudzinec, zostúpil z koňa, vyhrnul si rukávy a bez ďalších rečí pomohol vojakom delo vytiahnuť.
Potom sa uklonil kaprálovi a povedal:
-Ak zas niekedy budete mať pri podobnej príležitosti málo mužov, pokojne sa obráťte na mňa. Stačí zavolať do hlavného stanu. Volám sa  Washington !

                                     ♦   ♦   ♦

    Anglický spisovateľ Oscar  Wilde sedel raz so svojim priateľmi v kaviarni a rozprával vzrušujúci príbeh . Pritom ho jeden z prítomných upozornil, že mu padá na nohavice popol z cigarety. Wilde sa očistil a pokračoval v rozprávaní. lenže priateľ ho po chvíli znova vyrušil s takou istou poznámkou. Keď sa to stalo už po tretí raz, Wilde sa nazlostil a vyhŕkol:
-No toto ! Buďte už konečne raz ticho a nevyrušujte ma ! Váš kabát sa páli od pece už pol hodiny a predsa som vám nepovedal ani slovo!

                                     ♦   ♦   ♦

     Na prechádzke Berlínom započul Richard  Wagner  flašinet, na ktorom akýsi žobrák vyhrával melódie z opery Lohengrin. Skladateľ k nemu pristúpil, predstavil sa mu a ukázal, ako rýchlo má otáčať kľukou, aby udržal melódiu v správnom rytme. Po niekoľkých dňoch išiel Wágner tou istou cestou, zazrel známeho žobráka a na jeho flašinete orámovaný nápis:
-Žiak Richarda Wágnera.

                                     ♦   ♦   ♦

    -Vracala som sa práve zo svojho vidieckeho sídla a išla som okolo Temže.  Tam som zazrela v atmosfére akýsi opar, ktorý mi hneď pripomenul vaše obrazy.
-Áno, vážená pani, – odpovedal úplne vážne známy maliar  Whistler,  – je predsa známe, že má príroda kopíruje !

                                          

     Keď v roku 1903 absolvovali bratia Wilbur a Orville Wrightovci v Kilty Havku svoj prvý let s motorovým lietadlom, boli pozvaní aj do Európy, aby tu ukázali svoje umenie. Jedna z prizerajúcich sa dám, pristavila Wilburga, ktorý mal práve za sebou dosť zložité pristatie a opýtala sa:
-Vážený pane, nie je vzduch príliš nebezpečný živel?
-Madame, – odpovedal Wright, – pre letca je jediné nebezpečenstvo a tým je – vzduch !

                                     ♦   ♦   ♦

    Istá dáma sa spýtala maliara Whistlera, či jeho najnovší obraz nie je neslušný.
-Obraz nie, – iba vaša otázka!

                                     ♦   ♦   ♦

    Keď opúšťala viedenská herečka Paula Wesselyová divadlo Burghteater, pristúpil k nej mladý chlapec a prosil ju o
autogram. K podpisu jej podal nie veľmi čistý papier. Paula si chlapca vyčítavo premerala, ale podpísala sa. Chlapec sa poďakoval a úprimne prehlásil:
-To je len predbežné, vážená pani, ja si to doma prepíšem načisto!

                                     ♦   ♦   ♦

    -Mohli by ste mi dať nejakú dobrú radu do života ? – pýtal sa jeden človek Jána  Wericha.
    -Nemysli, – odpovedal Werich, – a keď už myslíš, tak nehovor. Keď hovoríš, tak nepíš. A keď píšeš, tak nepodpíš. A keď podpíšeš, tak sa nečuduj!

                                     ♦   ♦   ♦

    Na otázku, aká je dokonalá žena, odpovedal anglický spisovateľ írskeho pôvodu Oscar Wilde:
-Je to žena, ktorá svojho muža prekukne, dozvie sa o ňom všetky podrobnosti jeho zlej povahy a predsa od neho neutečie!

                                     ♦   ♦   ♦

    Ján Werich z javiska podával definíciu maliarskych slohov:
-Realizmus – maliar maľuje to, čo vidí.
-Impresionizmus – maliar maľuje to, čo cíti.
-Socialistický realizmus – maliar maľuje to, čo počuje.

                                     ♦   ♦   ♦

     Vladimír  Škutina  raz pripravoval rozhovor s Janom Werichom. Prišlo tiež a termín ľudovláda.
-Nebolo by lepšie povedať vláda ľudu, pán Werich ? – spýtal sa Škutina. Werich prižmúril oči a odpovedal:
-Áno, a niekto si to vysvetlí, že to nie je vláda koho, čoho ale komu, čomu, a bude zle, však ?
A tak zostalo pri ľudovláde.

                                     ♦   ♦   ♦

   Prázdna pokladnica, to bola vždy najväčšia starosť kráľov. Wilhelm II. tento problém vyriešil originálne: Dal svojmu ministrovi úlohu naverbovať dvadsať tisíc vojakov. Keď sa už mali nalodiť, oznámil kráľ, že kto zaplatí desať šilingov, môže ísť domov. Skoro všetci naverbovaní pochopiteľne zaplatili požadovanú sumu a kráľ si ľahko naplnil pokladnicu!

                                     ♦   ♦   ♦

    Anglický spisovateľ H. G. Wells začal svoju kariéru dosť biedne. Spolu s priateľom založili týždenník, ktorý mal iba štyroch predplatiteľov. Raz ráno prechádzal okolo redakcie pohrebný sprievod. Vyľakaný Wells sa obrátil na svojho priateľa:
-Len aby to nebol náš odberateľ!

                                     ♦   ♦   ♦

     -Čo máte radi na raňajky ? – spýtali sa Jána  Wericha  jeho priatelia.
-Ja mám rád čaj a moja žena zasa kávu.
-To musí byť ale nepríjemné, variť denne dva nápoje, – namietala jedna z prítomných .
-Ako to, dva ? – čudoval sa Werich. – Pijeme predsa obidvaja – kávu !

                                     ♦   ♦   ♦

    U Oscara Wilda  bol raz rozhovor o boji a osudom v politike, vo vojne, v súboji, v manželstve a vo vývoji. Napokon sa pýta jeden z hostí, aká forma boja je mu najsympatickejšia.
-Boj so samým sebou, – odpovedá Wilde, – lebo viem s určitosťou, že sa odohráva medzi naozajstným gavaliermi!

                                     ♦   ♦   ♦

    Jan Werich sa stal šťastným otcom.
-Čože robí vaša malá , – spytovali sa ho priatelia a známi.
-Tá malá ešte dlho nebude celkom naša, – odvetil zachmúrene Werich, – veď my dlhujeme sanatóriu ešte celú tretinu honorára!  

                                     ♦   ♦   ♦

    Profesor  Waigner  skúšal z anatómie urasteného Juhoslovana, ktorý priam kypel sex – appealom. Nie div, že profesora napadla príhodná otázka:
-Čo viete o orgánoch, ktoré sú schopné za určitých fyziologických podmienok, hromadiť žilnú krv a z toho dôvodu zväčšiť svoj objem?
-Ó, znam, pane profesore, znam, – skríkol potešene statný junák. –Óvaj, znam taký orgán.  On sa zove. Ten organ sa zove, pane profesore, zove sa corpora…
Študent beznádejne uviazol, stratil prídavné meno. Waigner mu pomáhal ho nájsť:
-No dobre, dobre, corpora, corpora ca…
-Corpora Casanova, – víťazne zvolal mládenec.

                                     ♦   ♦   ♦

    Herečka   Woffingtonová  hrávala lepšie mužské role ako ženské. Raz na javisku po spadnutí opony povedala svojmu partnerovi:
-To je ohromný úspech ! Polovica mesta ma skutočne považuje za muža!
-To je možné, – odpovedal partner, – ale druhá polovica istotne vie, že ste žena!

                                     ♦   ♦   ♦

    Sochár Jiří Wielgrus  mal priateľa básnika, ktorý bol počas okupácie totálne nasadený v stolárskej dielni. pomáhal tam pri výrobe rakiev. Wielgrus ho často navštevoval a v dobrej nálade zavádzal hovory aj na posmrtný život:
-Počúvaj, ty veľký básnik, vyrobíš aj pre mňa peknú rakvu ? A povedz mi, je lepšia kovová, či drevená?
Básnik, výrobca rakiev, to hneď aj vysvetlil :
-To máš tak: kovová rakva je trvácnejšia, drevená je však zdravšia. Podľa toho sa rozhodni!

                                     ♦   ♦   ♦

    Voskovca a Wericha  raz na recepcii predstavili policajnému prezidentovi Dr. Dolejšímu. Po skončení oficialít sa Werich k nemu naklonil a diskrétne sa ho pošepky spýtal:
-Ráčite tu byť v civile alebo v preoblečení ?

                                     ♦   ♦   ♦

    -Vždy, keď idem okolo dobříšskeho zámku, tak brzdím a počúvam.
-A prečo, majstre ? – spytovali sa Jána Wericha.
-Počúvam, ako tým spisovateľom škrípu perá !

                                     ♦   ♦   ♦

   -Verte mi, – vravel raz anglický vojvodca Wellington okrem prehraného boja je len jedna vec smutnejšia.
-A ktorá, – pýtali sa.
-Vyhraný boj.

                                     ♦   ♦   ♦

     Na otázku, čo si myslí o ľuďoch, odpovedal Jan Werich  takto:
-Na svete je to zariadené tak, že veľa hlúpych sa hrá na múdrych. Ale z múdrych, ktorých je stále akosi nedostatok, sa iba tí najmúdrejší hrajú na hlúpych !

                                     ♦   ♦   ♦

   Pri pive sa zišla väčšia spoločnosť a na programe bola hvezdáreň v Ondrejove. Keď sa vychvaľovali všetky možné i nemožné hvezdárske úspechy tejto svetoznámej hvezdárne, ozval sa hudobný skladateľ Karel Weis:
-Ondrejov… Ondrejov… Prosím vás, čo za hviezdy môžu byť na takej zastrčenej dedine ?!

                                     ♦   ♦   ♦

     Oscar Wilde sa zhováral s priateľom o spoločnom známom.
-Je to výborný mládenec, – mienil Oscar Wilde, – ale má jednu chybu…
-Akú ?
-Veľmi rád hrá karty.
-Nevrav ! A s kým ?
-So mnou, – odvetil Wilde.

                                     ♦   ♦   ♦

    Oscar Wilde, slávny anglický spisovateľ, hostil raz vo svojom dome muža, ktorý tvrdil, že písanie básní je utrácanie času. Druhého dňa nebol Wilde k nájdeniu. Keď sa konečne objavil, privítal ho hosť otázkou:
-Kde ste boli celé dopoludnie ?
-Bol som veľmi, veľmi zamestnaný, – odpovedal Wilde. – Korigoval som obťahy svojich básní.
-A tomu hovoríte práca ?
-Áno, bola to veľmi dôležitá práca. Škrtol som jednu čiarku.
-Snáď nechcete povedať, že toto ste robil celé dopoludnia ?
-Ale kdeže ! Po dlhom premýšľaní som tam tú čiarku zasa vrátil.

                                     ♦   ♦   ♦

     Raz sa v spoločnosti opýtali anglického spisovateľa Ewelyna Wangha,  aký najkrajší kompliment za svoju tvorbu dostal v živote . Pobavene odpovedal:
-Pre mňa je najkrajšia, najmilšia a nezabudnuteľná poklona, ktorú mi zložil istý Škót. Keď nás predstavili, vravel mi: „Tak sa mi vaša kniha páčila, že som si ju takmer kúpil !“

                                     ♦   ♦   ♦

     Slávna americká herečka Mae Westová  stretla raz v Hollywoode nemenej slávnu kolegyňu MacDonaldovú v
nádhernom kožuchu . Spýtala sa jej :
-Skadiaľ máte ten kožuch ?
-Páči sa vám ? Je to dar od ctiteľa . Stál dve tisíc dolárov .
O pár dní sa herečky stretli znova . tentoraz pre zmenu mala na sebe kožuch Mae Westová . MacDonaldová bola ním nadšená a spýtala sa :
-Koľko stál ?
-Takisto dve tisíc dolárov . Každý môj ctiteľ mi naň dal jeden dolár !

                                     ♦   ♦   ♦

     Keď sa hovorilo na tému skleróza, povedal Jan Werich:
-Hlúpi vedia, tí majú čas pamätať si, ale múdri musia vymýšľať!

                                     ♦   ♦   ♦

     Anglický spisovateľ Edgar Wallace bol adoptovaným dieťaťom . V čase, keď chodil do školy, posmieval sa mu synček z lepšej rodiny :
     -Ty nemáš takú cenu ako ja, lebo nemáš vlastných rodičov !
     -Naopak, – ohradil sa budúci autor detektívok. – Ja som cennejší, mňa si totiž rodičia vybrali, kým teba museli zobrať takého, ako si prišiel !

                                     ♦   ♦   ♦

    Wilhelm II., pruský kráľ a neskôr nemecký cisár, zašiel za svojho pobytu v istých kúpeľoch aj do kasína . Pri rulete stál známy generál v civile, pretože dôstojníci mali prísne zakázané hrať hazardné hry . Generál položil päťdesiat toliarov na červenú farbu a práve si chcel vziať výhru, keď zočil kráľ . Generál zmeravel a peniaze nechal na stole .
    Červená farba vyhrala šesť krát za sebou, generálova výhra narástla na celú zlatú hŕbu, ale ten len stál ako skamenený a bál sa peňazí čo len dotknúť .
    Vtom pristúpil k nemu kráľ, položil mu jemne ruku na plece a povedal :
    -Schovajte si peniaze a zmiznite skôr, než zbadám, že ste tu !

                                     ♦   ♦   ♦

     Pri premiére hry Voskovca a Wericha Kat a blázon dostal každý z oboch autorov okrem iných darčekov aj fľašu vína . Werich schytil fľaše a hnal sa s nimi do šatne . Ale čo čert nechcel, jedna fľaša mu vypadla a rozbila sa na márne kusy . Werich ukazuje zvyšnú Voskovcovi a hovorí :
      -Máš ty ale smolu, tvoja fľaša sa rozbila !

                                     ♦   ♦   ♦

     Svojmu lekárovi sa ponosovala Mae Westová slovami :
     -Počas jedného rok som vymenila troch manželov a štyri autá, vystriedalo sa u mňa jedenásť kuchárov a sedem domácich pánov, prežila som päť havárií a tri krádeže klenotov . Som z toho celá zúfalá . Povedzte mi, pán doktor, čo mám robiť, aby som nezošalela ?
     -Myslím, že by ste nutne potrebovali nejakú zmenu v živote, – poradil jej úprimne lekár .

                                     ♦   ♦   ♦

     Herec a režisér Orson Wells prišiel do Talianska, aby tam nakrútil film s biblickým námetom. Keď hľadal predstaviteľku Evy, „prezrel si tisícpäťsto neoblečených dievok. Až konečne našiel tú pravú, trpko si vzdychol :
     -Pokiaľ som tú nešťastnú Evu našiel, stratil som pätnásť kilogramov !

                                     ♦   ♦   ♦

    Anglický spisovateľ Herbert Wells a jeho londýnsky priateľ, literát Wiliam Henley, vydávali kedysi týždenník, ktorý však mal veľmi málo odberateľov .     Raz stáli obidvaja v redakcii pri obloku a sledovali pohrebný sprievod, ktorý šiel po ulici . Zrazu sa ozval Wells s hlbokým povzdychom :
    -Kamarát môj, stavím sa s tebou, že – pri našej smole – ten nebožtík bol určite našim abonentom !

                                     ♦   ♦   ♦

     Mladý básnik si sťažoval Oscarovi Wildeovi, že jeho dielo nemá žiaden ohlas u kritiky :
     -To je úplné spiknutie ticha proti mne. Poraďte mi, prosím, čo mám robiť ?
     -Pridajte sa k tomu tichu aj vy a budete mať pokoj !

                                     ♦   ♦   ♦

     Voskovec a Werich sedeli po predstavení v kaviarni . Zrazu Voskovec vyskočí :
     -Doparoma, ja som si nechal v šatni peňaženku a mám v nej celých tisíc korún !
     -Veď sa neplaš, nič sa nemôže stať ! – tíši ho Werich .
     -Akože nič, čo ak mi ich niekto ukradne ?
     -Kto by ti ich kradol, prosím ťa ! Veď sme obidvaja tu ! A väčších zlodejov v okolí nepoznám !

                                     ♦   ♦   ♦

     Keď sa Orson Welles , známy režisér a herec, oženil s peknou Taliankou Paolou Mori, spýtal sa ho istý novinár :
     -Čo má vaša európska žena a čo nemajú americké ženy ?
     -Mňa, – odvetil Welles.

                                     ♦   ♦   ♦

     Anglický maliar James Whistler rozprával raz cez prestávku schôdze členov . Akadémie umenia, ako mu jeden obraz vohnal slzy do očí .
    -A bol to moderný obraz ? – spýtali sa ho .
    -Áno .
    -Krajinka ?
    -Nie, zátišie, jeden krát dva metre . A ja som si sadol podeň práve keď spadlo zo steny .

                                     ♦   ♦   ♦

     Írskemu dramatikovi a spisovateľovi Oscarovi Wildovi poslal istý známy novú knihu a na prvú stranu mu napísal vrúcne venovanie. O týždeň sa v novinách objavila kritika, v ktorej Wilde znosil knihu pod čiernu zem. Ďalší týždeň prišiel nešťastný autor k Wildovi na návštevu a pri náhodnom prezeraní knižnice našiel svoju knihu . Bolo na nej rozrezaných iba niekoľko rozrezaných strán.
     -Napísať takú odmietavú kritiku a pritom si knihu ani len neprečítať, to je prinajmenšom nezodpovedné a bezočivé ! – vybuchol autor.
     -Myslíte ? – Pozrel sa na neho Wilde a pokračoval. – veď aby ste zistili, či je vajíčko zlé, nemusíte ho zjesť celé !

                                     ♦   ♦   ♦

       V malom americkom mestečku sa konala veľká manifestácia na ktorej malo prehovoriť päťdesiattri slávnostných rečníkov. keď bola oslava v plnom prúde, odrazu poslucháči začuli, že oproti z krčmy zaznieva tanečná hudba. Kým jeden rečník skončil svoju reč, sála bola prázdna a ž na jedného poslucháča. A tu rečník, ktorým nebol nikto iný ako slávny herec a režisér Orson Welles, dohovoril, uklonil sa poslednému poslucháčovi a dojato povedal :
    -Ďakujem vám, pane, že ste ma vypočuli až do konca.
    -Nemáte za čo, – odpovedal poslucháč. – Ja mám totiž hovoriť po vás.

                                     ♦   ♦   ♦

    Keď bol Werich v tridsiatych rokoch po prvý raz v Moskve, zistil, že sú tam mimoriadne lacné telegramy . Dlho uvažoval, ako to využiť, až napokon poslal Voskovcovi do Prahy telegram s takýmto textom :
    -Už už už si si nie- nie-nie-kedy do-dos-dostal ko-ko-kok-ta-ta-vý  te-te-telegram ?

                                     ♦   ♦   ♦

    Richard Wagner bol veľkolepým skladateľom, ale predsa len nebol profesionálnym dirigentom. Trval však na tom, že svojho Lohengrina bude vo Viedni dirigovať rozhodne sám. Chvíľami dirigoval precízne, avšak po únave občas vypadol z rytmu. Hrozilo, že nestane chaos, nebyť predvídavého dirigenta Hansa Richtera. Ten tajne prenikol do orchestra a prevzal úlohu bubeníka. Akonáhle Wagner pri dirigovaní zlyhal, zdvihol svoju paličku od bubna a dirigoval on, bez toho, že by to Wagner zbadal.

                                     ♦   ♦   ♦

    Na otázku, aká je dokonalá manželka odpovedal anglický spisovateľ Oscar Wilde :
    -Je to žena, ktorá svojho manžela prehliadne, dozvie sa o ňom všetky podrobnosti jeho špatnej povahy a predsa od neho neutečie !

                                     ♦   ♦   ♦

    Kritik Eduard Hanslick sa raz spýtal Roberta Schumana, či sa často stýka s Wagnerom.
    -Nie, – odpovedal Schuman a dodal k tomu : – Myslím , že Wagner je úplne nemožný človek. Je síce duchaplný, ale hovorí v jednom kuse a nikoho nepustí k slovu.
    Keď sa inokedy Hanslick spýtal Wagnera, či sa často stýka so Schumanom, ten mu odpovedal :
   -Nie, ale myslím si, že Schuman je celkom nemožný človek. Je síce duchaplný, ale nikdy nič nepovie.

                                     ♦   ♦   ♦

     Populárny český herec Jan Werich sa raz pochválil Horníčkovi :
     -Už na začiatku manželstva som sa so ženou dohodol, že o všetkom budeme rozhodovať spoločne. O malichernostiach ona, o zásadných veciach ja.
     -Malicherné veci boli napríklad ktoré ? – spýtal sa Horníček.
     -Napríklad, čo s peniazmi, čo zarobím, či môžem odísť, kedy sa musím vrátiť domov, čo si mám dať ušiť, kam pôjdeme na dovolenku, čo bude na obed a podobné maličkosti.
     -A zásadné záležitosti ? – spýtal sa zvedavý Horníček.
     -No o takej zásadnej veci, ako je – povedzme, náš pomer k Zanzibaru, rozhodujem ja.

                                     ♦   ♦   ♦

    Známa americká filmová hviezda Nathalie Woodová zamestnávala svojho súkromného propagačného agenta. keď sa je začas priatelia opýtali, ako je s ním spokojná, nadšene vyhlásila :
    -Je úžasný ! Mám ho iba tri mesiace, ale už sa mi raz vlámali do vily, ukradli mi dve autá, tlač priniesla podrobnosti o troch mojich filmoch, rozvírila škandál okolo chystaného rozvodu a publikovala vydieračský list, v ktorom sa mi vyhrážajú únosom mojej sestry, ktoré je mníškou v prísnom rádovom kláštore v San Francisku.

                                     ♦   ♦   ♦

    Keď sa Jan Werich stal národným umelcom, Novotný mu gratuloval :
   -Prajem vám, aby sa vám ľudia veľa smiali !
   -Ja vám to tiež prajem, – poďakoval Werich.

                                     ♦   ♦   ♦

    Americký štátnik Daniel Webster si raz v spoločnosti zaspomínal na svoje detstvo. Učiteľ v prvej ľudovej ho raz vraj veľmi hneval, pretože chodil do školy so špinavými rukami. Raz mu pohrozil, že ho zmláti, ak ešte raz príde do školy špinavý. Na druhý deň ho vyvolal k tabuli:
    -Daniel, ukáž ruky ! – napľul si na ruku, ošúchal ju o nohavice a ukázal.
    -Ak mi v tejto triede ukáže ešte niekto takúto špinavú ruku, odpustím mu bitku !
    Mladý Webster nezaváhal. Ukázal učiteľovi druhú ruku.

                                     ♦   ♦   ♦

   Pri novej inscenácii svojej opery Lohengrin v roku 1875 prišiel do Viedne aj Richard Wagner aby sám svoje dielo oddirigoval. Na jeho počesť zahrali viedenskí filharmonici skladbu tak krásne, že Wagnera doslova dojali. Ten im s obdivom povedal:
  -Páni, vy ste túto moju skladbu zahrali krajšie, ako som ju skomponoval !

                                     ♦   ♦   ♦

    Pýtali sa raz Jana Wericha na jeho názor na humor. Odpovedal:
    -Humor je boj proti ľudskej blbosti. A preto, že ľudská hlúposť je nekonečná, tento boj nemôžeme nikdy vyhrať !

                                     ♦   ♦   ♦

    Dramatik Fridrich Wolf musel trpezlivo znášať, že mu režiséri často jeho diela prepracovávali. Počas jednej skúšky pribehol za ním predstaviteľ hlavnej úlohy a zadychčaný vravel:
-Poď rýchle na scénu, Fridrich, o chvíľu sa bude hovoriť jeden odstavec z tvojej hry, ktorý je celý pôvodný !

                                     ♦   ♦   ♦

    M.G.Wells sa vybral k holičovi. Keď ten zbadal, že na stoličke sedí slávny spisovateľ, začal sa okolo neho s prehnanou úctivosťou vrtieť a lahodnou kvetnatou rečou sa ho opytoval, ako má majstra oholiť.
    -Bez rečí, – odpovedal pokojne Wells.

                                     ♦   ♦   ♦

    Slávny americký maliar a grafik James Mc Neill Whistler mal pudlíka, ktorý dostal nádchu. Whistler sa rozhodol poslať pre uznávaného krčného špecialistu Mackenzieho. Ten prišiel, predpísal liek a odišiel. Na druhý deň poslal Mackenzie Whistlerovi expres, aby prišiel do jeho domu. Tam mu lekár povedal:
    -Chcel by som, aby ste mi natreli domové dvere !

                                     ♦   ♦   ♦

     Václav Wasserman , režisér filmov Trhani a Ľudia pod horami, nakrúcal raz zložitú scénu blízko dedinskej hradskej, ktorá sa nie a nie dariť. Keď sa už nakrúcalo po desiaty raz, ozvala sa z hradskej jedna babka :
     -Prečo stále nakrúcate to isté, pán režisér ?
     Unavený Wasserman nerozmýšľal veľmi nad odpoveďou a vyhŕkol :
     -Nakrúcame, babka, nakrúcame, viete vy vôbec, koľko je u nás kín ?

                                     ♦   ♦   ♦

      Konštatoval raz Stephen Wright:
      -Dvadsaťštyri hodín v jednom dni, dvadsaťštyri pív v prepravke. Náhoda ? Myslím, že nie !

                                     ♦   ♦   ♦

    V televíznom programe „Čo tomu poviete, pán Werich sme počuli od neho:
    -Priateľov si vyberáme, bratov si nemôžeme vybrať, tí sú daní. Už z Biblie vieme, že brat nemusí byť súčasne priateľom: viď prípad Ábela s Kainom !

                                     ♦   ♦   ♦

    Pýtali sa raz Oscara Wilda aký je jeho názor na ženy. Chvíľu porozmýšľal a povedal :
    -História ženy je históriou najhoršej tyranie, akú poznal svet : týranie slabého nad silným !

                                     ♦   ♦   ♦

    Po úspešnej premiére Fantóm opery, dostal autor muzikálnu otázku:
    -Majstre, čo vás priťahuje k divadelnej tvorbe ?
    Andrew Lloyd Weber odpovedal:
    -Herečky !

                                     ♦   ♦   ♦

      Orson Welles , americký filmový herec a režisér, je veľkým obdivovateľom Talianska, známy aj svojim vtipom a humorom. O svojej obľúbenej krajine raz povedal :
      -Taliansko je známe tým, že v ňom žije vyše päťdesiat miliónov hercov, žiaľ, na javisko sa dostanú iba tí najhorší z nich !

                                     ♦   ♦   ♦

     Istá dáma povedala maliarovi Whistlerovi:
     -Vracala som sa práve z vidieka a šla som popri Temži, keď som uvidela v atmosfére akýsi opar, ktorý sa veľmi podobal na vaše obrazy !
     -Áno, pani, – vážne odpovedal Whistler, – príroda ma kopíruje !

                                     ♦   ♦   ♦

    Zakladateľ metodizmu John Wesley mal raz podivný sen. Stál pred bránou pekla, zaklepal a spýtal sa, to tam je :
   -Sú tam katolíci ?
   -Áno, mnoho !
   -Aj metodisti ?
   -Áno, mnoho.
   Tá posledná odpoveď ho zdesila. Utekal k nebeskej bráne. Tam položil tie isté otázky, ale opačnom poradí:
   -Sú tu metodisti ?
   -Nie sú.
   -A katolíci ?
   -Nie sú.
   -A koho tu vlastne máte ?
   -Božie deti ! – dostal odpoveď.

                                     ♦   ♦   ♦

    Oscar Wilde bol raz zatvorený. Vo väzení sa stretol s veľmi váženým mužom, ktorý si však teraz mal odsedieť niekoľko rokov väzenia. Tomu toto stretnutie nebolo príliš milé a ani Wilde sa tomu nijako netešil. Tu však znovu zvíťazil jeho vtipný sarkazmus. Wilde ukázal na svoju trestaneckú kazajku, aj na kazajku onoho pána a povedal:
    – No toto, je to ale náhoda, že my obaja si dávame šiť u jedného krajčíra !

                                     ♦   ♦   ♦

    Anglický spisovateľ Oscar Wilde sedel raz so svojimi priateľmi v kaviarni a rozprával vzrušujúci príbeh. Pritom ho jeden z prítomných upozornil, že mu padá na nohavice popol z cigarety. Wilde sa očistil a pokračoval v rozprávaní. Lenže priateľ ho po chvíli znova vyrušil s takou istou poznámkou. Keď sa to stalo už po tretí raz, Wilde sa nazlostil a vyhŕkol:
     -No toto ! Buďte už konečne raz ticho a nevyrušujte ma! Váš kabát sa páli od pece už pol hodiny a predsa som vám nepovedal ani slovo !

                                     ♦   ♦   ♦

     Vojvoda z Norfolku sa dal portrétovať od slávneho maliara Jamesa Whistlera. Keď bol obraz hotový, vyplatil zaň umelcovi obrovskú sumu. Nasledujúci deň Whistler všetky peniaze prehral na konských dostihoch . Vojvoda sa s ním zakrátko stretol a ironicky mu povedal :
     -Blázon a peniaze sa rýchlo spolu rozídu !
     -Prepánajána ! – zvolal Whistler. – Vy ste, sir, prišli o svoje peniaze ?

                                     ♦   ♦   ♦

    Veľký nemecký skladateľ Richard Wagner povedal raz jednému dirigentovi:
     -Kto chce dobre dirigovať, priateľu, musí mať partitúru v hlave a nie naopak – hlavu v partitúre !

                                     ♦   ♦   ♦

    George Washington,   prvý americký prezident, bol na vidieku. Bolo chladno a preto hostiteľka rozkázala zakúriť. Zakúrili však tak silno, že Washingtonovi bolo teplejšie a teplejšie. Preto sa ospravedlnil a odniesol svoju stoličku do odľahlého kúta.
    -Ale, pán prezident, vy ste predsa generálom, a preto som myslela, že ste navyknutý na paľbu, – povedala s úsmevom hostiteľka.
    Washington jej však na to:
    -Oheň za chrbtom mi bol vždy proti srsti.

                                     ♦   ♦   ♦

    Známy autor detektívok Edgar Wallace napísal vždy len kostru svojho románu a ďalšiu prácu prenechal svojim spolupracovníkom.
    -Už ste čítali môj najnovší román? – spýtal sa raz Wallace svojho známeho.
    – Nie. A vy ?

                                     ♦   ♦   ♦

   Prezidentovi Washingtonovi povedal jeho sekretár:
   -Národ vie, prečo vám tak slepo dôveruje. O vašich schopnostiach ho presvedčujú predovšetkým rozhodne zovreté pery na vašich portrétoch.
   -Ak je to tak, – odvetil prezident, – potom má dôvera môjho národa veľmi pochybné základy. Ja totiž zvieram pery preto, aby mi nevypadol umelý chrup.

                                     ♦   ♦   ♦

    Jan Werich sa venoval okrem divadla aj filmu. Začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia vytvoril hlavnú úlohu v dvojdielnom filme Cisárov pekár a Pekárov cisár. Z nakrúcania filmu sa traduje príhoda o roztržke medzi Janom Werichom a režisérom Bořivojom Zemanom. Režisér požadoval, aby herec zahral jednu scénku inakšie, ako si to predstavoval Werich. Nahnevaný herec sa oboril na režiséra a skríkol:
    -Ja som komik, ja musím vedieť, čo je komické !
    Režisér zostal pokojný a navrhol Werichovi, že sa natočia dva varianty záberu, Prvý, ako chcel Werich a druhý podľa režiséra. Potom si premietli oba závery a Werich uznanlivo povedal:
    -Mali ste pravdu, pán režisér, váš nápad je lepší !

                                     ♦   ♦   ♦

    Rozprával jednu historku Ján Werich :
-V Číne mal jeden nosič vody dve veľké  hlinené nádoby, každú  zavesenú na   konci palice, ktorú nosil na ramenách. Jedna mala prasklinu, druhá bola  dokonalá. Na konci dlhej cesty, ktorá trvala  od potoka až k domu, bolo v prasknutej nádobe len polovica vody a v druhej vždy plná  miera. Dokonalá nádoba bola pyšná na svoj  výkon, veď to robila dokonale. Ale chúďa  prasknutá nádoba sa hanbila za svoju nedokonalosť a cítila sa úboho, pretože je schopná len  polovičného výkonu. Po dvoch  rokoch súženia
oslovila nosiča :
    -Hanbím sa, pretože voda počas cesty domov odteká.
     Nosič jej  odpovedal :
     -Všimla si si, že kvietky rastú len na tvojej strane chodníka, a nie na druhej ? Vedel som  o tvojej nedokonalosti a na túto stranu cesty som rozosial semená rastlín. To ty si ich každý deň polievala, keď sme sa  vracali domov. Dva roky  zbieram tieto krásne kvetiny, aby som si ozdobil svoj stôl. Keby si nebola taká, aká si, táto krása by  nemohla rozžiariť môj dom. Všetci  máme svoje osobité chyby. Všetci sme prasknuté hlinené  nádoby. Tieto praskliny a chyby, ktoré sú v každom z nás, robia náš život zaujímavým  a vzácnym. Len musíme každého prijať takého, aký je, a vidieť v ňom to  dobré. To najlepšie prajem všetkým svojim  prasknutým hlineným nádobám, mojim priateľom.

                                     ♦   ♦   ♦

       Starý ruský generál Wrangel bol veľkým ctiteľom žien i keď ich niekedy svojou drsnosťou privádzal do rozpakov. Pri svojich cestách mestom napravo aj naľavo rozdával rukou bozky mladým dámam,
     Jedného dňa ho navštívila veľká deputácia žien, aby mu blahoželala. Starý pán bol veľmi milý a starostlivo rozdeľoval svoje bozky. Náhoda však chcela, že vpredu boli samé mladé a pekné dievčiny, ktoré Wrangel taktiež horlivo bozkával. Potom s avšak obraz zmenil a na rad prišla staršia generácia. Až potom starému pánovi došli sily, obrátil sa k svojmu adjutantovi a povedal:
     -Bozkávaj ďalej, syn môj !

                                     ♦   ♦   ♦

    Fridrich Wilhelm IV. – sám dobrý rečník –navštívil kedysi malé nemecké mesto, ktorého starosta ho chcel pozdraviť skvelou rečou.
    -Päť tisíc občanov, – začal starosta a urobil rečnícku pauzu, – päť tisíc občanov, – začal znovu po pauze… Tak sa to opakovalo niekoľko krát.
    -Pozdravujte, prosím, tých päť tisíc občanov odo mňa, ale každého zvlášť, – povedal kráľ a odišiel bez toho, že by vyčkal konca uvítacieho prejavu.

                                     ♦   ♦   ♦

    Oscar Wilde, slávny anglický spisovateľ, hostil raz vo svojom dome muža, ktorý prehlasoval, že písanie básní je strata času. Druhého dňa nebol Wilde k nájdeniu. Keď sa konečne objavil, privítal ho hosť otázkou :
    -Kde ste boli celé dopoludnie ?
   -Bol som veľmi, veľmi zamestnaný, – odpovedal Wilde. – Korigoval som obťahy svojich básní.
    -A tomu hovoríte práca ?
    -Áno, bola to veľmi dôležitá práca. Škrtol som jednu čiarku !
    -Hádam nechcete povedať, že toto ste robili celé predpoludnie ?
   -Ale kdeže ! Po dlhom premýšľaní, som tam tú čiarku zase vrátil !

                                     ♦   ♦   ♦

    Richard Wagner mal počas štúdií veľké finančné problémy. Raz mu ktosi poradil, aby sa obrátil na bohatého bankára, ktorý však bol známy svojou lakomosťou. Mladý skladateľ mu teda venoval jednu zo svojich kompozícií, dúfajúc, že bankár sa mu odvďačí peňažným darom. Namiesto toho mu však venoval svoju fotografiu s venovaním.
    -Čo na to poviete ? – spýtal sa Wagnera.
    -Strašne sa to na vás podobá, – odsekol nahnevaný majster.

                                     ♦   ♦   ♦

  Keď sa Jan Werich dopočul, že sa medzi občanmi šíria reči ako: „Ach, umelci, tí sa majú, nevedia, čo robiť s peniazmi „, oslovil raz takých závistlivcov:
  -Nechceli by ste získať za päť korún desaťtisíce ?
  A keď mu prisvedčili, že áno, tak dodal:
  -Tak si kúpte za tri koruny zošit, za dve ceruzku a napíšte dobrú veselohru !

                                     ♦   ♦   ♦

    Ján Werich miloval tvorivé divadlo, vyrastajúce u okamžitého popudu v styku so živými ľuďmi. Aj ťažko sa rodiaci pevne zafixovaný vtip, by mal na javisku pôsobiť ako okamžitý nápad improvizácie. Taká bezprostrednosť by mala platiť aj pre Hamleta, ako keby ho to všetko napadalo na javisku. Aby sa to nestalo, ako príklad, že z divadla odchádza dáma a istým rozladením hovorí:
-Krásna hra, krásna, ale samý citát…

                                     ♦   ♦   ♦

Pokračujeme nabudúce…