Motto:

Zberatelia sú šťastní ľudia

Johan Wolfgang Goethe

Zberateľstvo je staré ako ľudstvo samo. Ľudia zbierajú všeličo: škatuľky, odznaky,mince, fajky,  pohľadnice a mnoho ďalších veci. A sú aj ľudia, ktorí zbierajú vtipy. Patrím medzi nich aj ja. Zbieram vtipy celý život. Kupoval som knihy, vystrihoval som ich z časopisov, zapisoval z tzv.  ľudového podania, v poslednom čase aj z internetu. Všeobecne možno povedať, že nie je na svete oblasť ani ľudská činnosť, ktorá nie je vyjadrená nejakým vtipom.

 

V San Francisku majú knižnicu so zbierkou kníh, ktorú jej venoval advokát Nat Schmulowitz. Obsahuje 11200 zväzkov antológií a publikácií vtipov a o vtipe v 35 rečiach. Táto knižnica je zrejme najväčšou zbierkou žartovného žánru na svete. Ja samozrejme také množstvo nemám, ale nazbieral som ich niekoľko desiatok tisíc, ako je to uvedené na stránke „Môj priateľ“. Počítač mi umožňuje ich ukladať, upravovať a triediť. S tým som si nerobil veľké starosti, rozdelil som ich do troch veľkých skupín: politické, vulgárne a ostatné.

 

Politické vtipy veľmi nezbieram, pretože sú vysoko aktuálne a po krátkom čase strácajú svoju hodnotu, pretože si ich ľudia nepamätajú. Tie na týchto stránkach,
neuvádzam, alebo keď, tak len veľmi málo.

 

Vulgárne vtipy, pokiaľ majú byť podané originálne, nie sú vhodné na zverejnenie. Zvyčajne sa chúlostivé slová napíšu tak, že sa uvedie prvé a posledné písmeno a medzi nimi sa vybodkuje. Mám ich dosť, ale tiež ich nezverejňujem.

 

Ostatné vtipy, to sú tie, ktorými sa budeme zaoberať a sú zverejnené na mojej stránke. Samozrejme aj tie treba členiť, aby v tom bol nejaký poriadok. Najväčšiu skupinu tvoria netriedené vtipy, ako sa hovorí „z každého rožku trošku“  uložené tak ako prichádzajú. Tých bude na stránke uvedené najväčšie množstvo. Niekto má však rád sústredené vtipy určitého žánru spolu, napríklad o policajtoch, lekároch, ženách, mužoch, šibeničný humor a podobne. Týchto skupín je veľké množstvo. Ja sa zameriam iba na niekoľko z nich.

 

Táto časť mojej webstránky je najobsiahlejšia, nájdete v nej tisíce vtipov, na ktorých sa určite pobavíte a  zasmejete. Pokiaľ by ste mali o niektoré záujem, rád Vám ich pošlem.

 

Pozrime sa však aj trochu do histórie vtipu a teda aj do histórie humoru

Pohľad do histórie.

Humor, ktorý je tematicky viazaný na určitý druh ľudskej činnosti, profesie, môžeme označiť ako humor profesijný, na rozdiel od humoru profesionálneho, ktorého tvorba je pre niekoho zamestnaním či povolaním. Podmienkou existencie takejto skupiny humoru je však nielen jeho tematika, ale aj určitá úroveň frekvencie výskytu, typickosti, špecifickosti a ďalšie vlastnosti i prejavy jeho „životaschopnosti“. Niektoré profesie, resp. ich predstavitelia, sú humoristicky veľmi živé, priam provokujúce k tvorbe humoru, iné zasa akoby iba živorili v závetrí verejného i humoristického záujmu.

Smejeme sa počínaniu našich predkov z nadhľadu našej vyspelej civilizácie. Medzi ich činmi a naším úsudkom leží niekoľko tisícročí vývoja ľudského myslenia a konania. Nevieme síce, čomu sa smiali oni, ale spomenuté a iné príklady nás privádzajú k iným, dodnes platným súvislostiam. Medzi kultivovanejšie i najrozšírenejšie formy protestného postoja alebo nesúhlasnej kritiky patria rôzne spôsoby dehonestovania a zosmiešňovania príslušného objektu či javu, ktoré sa v metodike tvorby humoru postupne vyvinuli do podoby irónie, satiry, sarkazmu, paródie, vtipu a pod. Obsah i formy tohto prapôvodného humoru možno do určitej miery rekonštruovať, pokiaľ sa náhodou aspoň v nejakej podobe zachovali. Zamarovský  spomína chetitské „básne a malé literárne práce, z ktorých zaznel – po prvý raz vo svetovej literatúre – anekdotický tón“ Zrejme si však budeme musieť ešte nejaký čas počkať na archeológa, ktorý bude mať toľko zmyslu pre humor, aby venoval dostatočnú pozornosť jeho najstarším zachovaný prejavom. V antológii takéhoto humoru by nás tematika astronomická alebo meteorologická nemohla nijako prekvapiť.  Zatiaľ sa môžeme smiať, usmievať i rozčuľovať, ale aj hlboko zamýšľať nad celými dejinami ľudstva, nič už nezmeníme na tom, čo bolo. Zato sa však môžeme poučiť v záujme súčasnosti i budúcnosti. Smiech je subjektívny citový prejav i názorový postoj a závisí, okrem iného, aj od pochopenia hlbších a širších súvislostí. Kráľ Dareios nebol naivný ani hlúpy. Z jeho hľadiska išlo o konflikt medzi bohmi. Boh Perzie vrátil urážku bohu mora. Rovnako si vraj počínal aj dánsky kráľ Knut, ktorý okupoval Anglicko v rokoch 1016 – 1035. Podľa povesti dal zbičovať rozbúrené morské vlny, pretože ich nevedel zvládnuť. Nemusíme však chodiť až tak ďaleko do minulých storočí. Rovnako naivne si počína každý, kto si vybíja svoju zlosť na neživých predmetoch.
Taktiež sa môžeme usmievať nad modelom prvého bicykla, auta, lietadla, Baničovho padáka, ale aj nemusíme. Môžeme naopak žasnúť obdivom nad fantáziou, vynaliezavosťou a odvahou našich predkov. Ani každý astronóm alebo meteorológ sa nevysmieva archaickým predstavám, teóriám a hypotézam o usporiadaní tohto sveta. Ak sa predsa len usmieva, tak iba s hlbokým pochopením a porozumením pre nesmiernu obťažnosť a zložitosť ľudského pokroku.

Aj obsah humoru sa postupne mení, vyvíja spolu s vývojom ľudského myslenia a poznávania. Ak nevieme, čomu všetkému sa smiali naši dávni predkovia, máme na to objektívne dôvody. Práve preto by sme mali veľmi dobre rozumieť humoru dnešnému, modernému. Aby sme aspoň vedeli, či a kedy sa naozaj smejeme právom.

Subjekt a objekt humoru

Subjektom humoru je človek, objektom môže byť všetka materiálna i duchovná skutočnosť okolo nás. Človek humor buď vytvára, alebo ho už ako hotový, nastrojený či spontánne vzniknutý objavuje, vníma a prežíva. Humor vzniká výlučne v oblasti medzi subjektom a objektom. Toľko v stručnosti z teórie. Z praktického hľadiska nás budú zaujímať dve otázky: kto je subjektom, kto a čo je objektom humoru v astronómii a meteorológii? Toto logické poradie otázok si však najprv obrátime a podrobnejšie sa budeme venovať druhej. V jej rámci si všimneme aj tú skutočnosť, že nie je vždy ľahké zaradiť humor z hľadiska určitej profesie. (Príklady budem uvádzať zväčša v skrátenej podobe):

1. -Kto to telefonoval ? – spytuje sa manželka.
     -Asi omyl, – hovorí manžel,  – nejaký čudák sa zaujímal, či je tu čistý vzduch.

2. Turisti sa pýtajú horala, aké bude počasie. Keďže jeho predpoveď sa splnila, prišli znova :
     -Myslíte, že pekné počasie vydrží aj zajtra ?
     -To neviem, pokazilo sa mi rádio !

V prvom príklade je objektom humoru určitá oblasť medziľudských vzťahov. Pojem „čistého vzduchu“ je známou a značne frekventovanou metaforou, ktorá charakterizuje vhodnosť či nevhodnosť situácie a okolností pre uskutočnenie určitého nie vždy seriózneho zámeru.
Nejde teda o humor s meteorologickou tematikou.
V druhom príklade je objektom humoru až nepochybne čisto meteorologická tematika, dokonca v tej najpopulárnejšej oblasti – v prognóze počasia. Súčasne tento príklad poukazuje aj na jeden zaujímavý, trpený ale v humoristike veľmi rozšírený, doslova udomácnený jav, ktorým je plagiátorská tvorba humoru, najmä vtipov, anekdot a iných drobných foriem. Po afrických, sibírskych a indiánskych kúzelníkoch a šamanoch už budú predpovedať počasie (podľa rádia) aj naši horali a bačovia.

Podstatne odlišná a pritom seriózna je tvorba variantov k základnej téme, myšlienke, nápadu. Niektoré témy, resp. motívy sú mimoriadne „plodonosné“. Stávajú sa vďačným objektom humoru alebo majú u humoristov osobitnú obľubu. Veľmi starý a takmer v celom svete známy je napríklad motív osamelého ostrova v šírom oceáne s jednou palmou a s jedným – dvoma stroskotancami. Tu už nejde o plagiátorstvo, ale o zaujímavý a provokujúci zdroj i podnet k vytváraniu neprehľadného množstva nových modifikácií deja a situácie. Tvorba takýchto a podobných „evergreenových“ seriálov sa môže využiť aj ako experimentálny test pre výskum zmyslu pre humor a schopnosti jeho chápania a tvorby.
K motívom s menšou frekvenciou, ale ešte stále živým, patrí aj už uvedený vtip s metaforou čistého vzduchu – príklad č. 1., ktorý sme označili za nemeteorologický. Existujú však aj jeho ďalšie varianty i plagiáty alebo si ich môžeme bez väčšej námahy doplniť, napríklad:
-Kto to telefonoval ? – spytuje sa manželka/manžel.
-Asi niekto z meteorologického ústavu. Chcel vedieť, či je tu čistý vzduch“.
-Či je u nás čistý vzduch ? Pravdaže, veď máme stále zatvorené okná !

Vo všetkých troch variantoch je objekt humoru rovnaký, avšak podiel meteorologickej tematiky v nich postupne narastá. V prvom príklade ide iba o metaforický význam pojmu „čistý vzduch“, v druhom sa dej obohacuje o skutočné meteorologické pojmy a asociácie, v treťom sa už meteorologická tematika dostáva na prvé miesto.

Hlavným objektom humoru je tu celosvetová problematika čistoty vzduchu, všeobecne čistoty prostredia. Humoristickým efektom je tu efekt inverzie až paradoxu v obrátenom postupe pri zabezpečovaní čistoty vzduchu v byte – zatváraním okien.

Predbežne môžeme konštatovať, že určenie objektu humoru nám umožňuje alebo aspoň uľahčuje zaradiť ľubovoľný humoristický útvar do príslušnej profesijnej kategórie. Sú aj ďalšie kritériá, ktoré možno využiť pre konkrétny zámer v analýze humoru, avšak nie je cieľom tejto úvahy zaoberať sa nimi podrobnejšie. Konkrétny zberateľ určitej tematiky má vždy možnosť
postupovať podľa vlastných kritérií, podobne ako napríklad filatelista, ktorý sám rozhoduje o

zaradení či nezaradení konkrétnej známky do svojej tematickej zbierky. Zväčša sa rozhodne
kladne, aby svoju zbierku skôr obohatil než ochudobnil a radšej si vytvorí kategóriu „prechodných“ typov.

Vráťme sa však k prvej otázke: kto je subjektom humoru v astronómii a meteorológii, kto ten humor tvorí, vymýšľa, rozširuje? Všeobecne možno povedať, že humor dokáže chápať i tvoriť každý človek. Ďalej môžeme uvažovať, že napríklad lekársky humor vytvárajú nielen lekári, ale aj ich pacienti, skutoční i potenciálni. Školský humor tvoria učitelia, žiaci, ale aj tí ostatní školou povinní či nepovinní. Teda aj astronomický a meteorologický humor netvoria iba pracovníci týchto vedných odborov, ale  najmä tí ostatní – široké masy laikov a „konzumentov“ počasia. Podľa množstva a hlavne podľa obsahu tohto humoru možno aj bez podrobnejšieho skúmania jednoznačne konštatovať, že odborníci sú tu v beznádejnej menšine. Odborník – meteorológ by pravdepodobne nevymyslel napríklad takéto vtipy:

-Prečo sťahuješ rolety ?
-Včera hlásili, že dnes má byť celý deň zatiahnuté !

-Zamestnancom predpovede počasia by mali vyplácať v hektopaskaloch. 
-Variant: navrhujeme vyplácať ich v naturáliách – slnko, voda, vzduchu.*

-Čo myslíte, aké bude počasie tento týždeň-?
-Ťažko povedať, to závisí od počasia !

-O čom sa medzi sebou na pracovisku bavia zamestnanci Meteorologického ústavu ?
-No, o počasí a – o počatí .

-Učiteľka vysvetľuje deťom, že Zem sa točí okolo Slnka. Malý Karolko sa pýta :
-A okolo čoho sa Zem točí, keď Slnko zapadne ?

Študenti medzi sebou:
-Chcel by som sa učiť na Mesiaci
-Prečo ?
-Pretože tam sú všetky predmety ľahšie.

Odborník či neodborník, na tom v humoristickej praxi nezáleží. O úrovni humoru nerozhoduje profesia, ale humoristický (humorný) postreh a talent. Aj odborné či vecné chyby a omyly nemusia úroveň humoru znižovať, naopak, niekedy sa vytvárajú úmyselne a stávajú sa nositeľom humoristického efektu (nonsens efekt).
Detskú naivitu radi tolerujeme a často i obdivujeme:

Večer pred spaním:
-Mama, a kde je teraz Slnko ?
-Neviem, niekde na druhom konci sveta.
-Čo svet má dva konce ?

Pri prejavoch naivity a neodbornosti dospelých sa ochota k tolerancii výrazne znižuje, hoci na humorný účinok to nemusí mať nijaký vplyv. Môže sa však zmeniť objekt humoru. Stáva sa ním práve tá naivita a neodbornosť dospelých:

-Pankrác, ďalší dvaja a Žofia. Prakticky osmina mája. Vysmievaní, spochybňovaní,
no s rozdielom niekoľkých hodín vždy prídu. Sú spoľahlivejší ako meteorologické družice,
tie nás tuším vodia za nos.

Humoru sa často veľa odpúšťa, i humoristom, zrejme z vďačnosti za dobrú zábavu. Ale aj táto benevolencia má svoje hranice. V uvedenom príklade však nejde o humor. Pochop, čo si pokazil, zbabral, a pochopíš, prečo sa ti smejú! Povedz mi, prečo sa smeješ a ja ti poviem,
čo si nepochopil!
Subjekt humoru by mal byť kritický, objekt, ak ním je človek, sebakritický a tolerantný.

Genéza a trochu poézie

Občas sa vynorí otázka, ako sa rodí, ako vzniká humor? Je to produkt individuálny či kolektívny, plánovaný či spontánny, je to dielo okamžiku či zdĺhavého procesu tvorby?

Hovorí sa tiež, že humor je anonymný. Nikto vraj nezačne rozprávať vtip s uvedením mena autora, najmä ak je ním rozprávač sám.

Je pravda, že humor a predovšetkým vtip a anekdoty sa interpretujú zväčša anonymne. Je však pravdou aj to, že autorizovaná tvorba a interpretácia humoru je u niektorých foriem samozrejmá, napríklad u karikatúr, humoresiek, fejtónov, noviel, románov, atď. Niekedy je meno autora veľmi dôležité, inokedy bezvýznamné. Dôležité sú často aj okolnosti, za ktorých humor vzniká pretože zvyčajne tvoria jeho modifikačné faktory.
Je známe, že najlepší humor sa vytvára, vzniká v praktickom živote, v neprehľadnej variabilite situácií, asociácií, podnetov a často za okolností, ktoré sa nedajú vždy vopred ako „humorotvorné“ predvídať. Najlepšie sa zabavíme a zasmejeme ako priami účastníci humornej situácie, prípadne aj ako spolutvorcovia humoru, ktorý z nej možno vyťažiť. Pôžitok z vlastnej úspešnej tvorby niekedy prekonáva aj radosť z umeleckého zážitku, najmä ak sa do nej primieša trochu samoľúbosti.
V humorných situáciách ide zväčša o veľmi zložité myšlienkové pochody, ktoré by azda dokázal podrobne a presne analyzovať, „dešifrovať“ iba sám autor príslušného humorného výtvoru za predpokladu, že by bol súčasne veľmi dobrým psychológom. Sú odborníci, ktorí vezmú do ruky pohár vína, privoňajú, ochutnajú, po jazyku pováľajú, ich duchovný zrak pritom blúdi po celej malokarpatskej vinohradníckej oblasti a potom prehlási neodvolateľne: „Je v tom aj Müller, aj Thurgau !“ Humor netreba vždy privoniavať, vie prísť aj sám a nenápadne, len mu treba nechať aspoň trochu pootvorené dvere.
Deväťročné dievčatko si prinieslo domov z výletu dva kamienky, kremene, zavrelo sa s nimi do kúpeľne a za chvíľu vyšlo odtiaľ rozžiarené ako ranné slniečko. Podarilo sa mu vykresať niekoľko iskier dobre viditeľných v tme kúpeľne a celá rodina sa o tom musela ešte raz presvedčiť. Práve sa o tom učili v škole. Vzrušenie zo zaujímavého experimentu prešlo vo vážne zamyslenie sa a vyústilo napokon do odvážnej hypotézy: „Pravda, otec, slnko by oveľa krajšie svietilo v noci“*
Originálna a najmä prekvapujúca myšlienka dokáže zaujať i pomýliť. Predstava bola príliš sugestívna: hlboká tmavá noc, sporé osvetlenie hviezd, nekonečné priestory Vesmíru a do toho zrazu zažať taký fantastický svetelný zdroj. To by bol ohňostroj! Niekedy to chvíľku trvá, kým sa človek spamätá z prekvapenia, kým sa zorientuje. Potom sa vážne zamyslí alebo zasmeje sám sebe, keď si uvedomí, že tento „zázrak“ sa pred jeho očami odohráva a opakuje každodenne. Výsledok úvah dostal najprv túto podobu:

Všeličo by som zmenil rád dostať tak tento svet, prírodu, do svojej moci – tisíc ráz krajšie, napríklad, než cez deň, jasnejšie by Slnko svietilo v noci !

K zaujímavým myšlienkam sa vraciame častejšie, niekedy vedome, inokedy spontánne, pretože rezonujú v rôznych asociáciách a nových súvislostiach. Aj „nočné slnko“ malo svoje pokračovanie v odhalení prekvapujúceho paradoxu:
Slnko je hviezda žiarlivá, vejárom lúčov nebo zakrýva
samo chce tróniť nad nami – iba noc nebo otvára
aby sa človek mohol zhovárať aj s ostatnými hviezdami.

V týchto veršoch je ešte veľmi málo humoru. Zámena epitet „žiarivá – žiarlivá“, s humorným podtextom, je rýchle stlmená prekvapujúcim poznaním, aký fantastický je rozdiel medzi tým, čo môžeme na oblohe vidieť cez deň a čo cez noc. Nie je toho málo ani vo dne, ale oproti jasnej noci je to v kvantitatívnom i kvalitatívnom pomere približne 1 : 10 na nejaký poriadne vysoký exponent. Je teda paradoxné, že práve Slnko a práve svojím mohutným žiarením nám vlastne „zatemňuje“ oblohu, zakrýva pohľad do Vesmíru. Tento postreh uvádza vo svojich spisoch napríklad aj Juraj Fándly. Bez nočnej oblohy by bolo ľudstvo nesmierne ochudobnené nielen astronomicky, ale aj psychicky, poeticky .

Slnko sa objavovalo aj v poézii už od pradávna a takmer u všetkých národov, preto nás samozrejme poteší jeden z najstarších astronomických epigramov v našej literatúre od J. I. Bajzu , prekvapujúci svojou originalitou:

Na veľkonosího :
Nos proti, kdiž bliští, slúncu obráť a hubu odevri – tak na zubéch slunečné hodini míti budeš.

Jeho preklad do súčasnej slovenčiny od M. Hevešiho má tiež svoje „čaro“:

Veľkonosému.
Môžeš mať slnečné hodiny. Len otvor chlebáreň – na zuby ti tvoj nos vrhne čarokrásny tieň.

Kto by si pomyslel, že práve slnečné hodiny budú niekoho inšpirovať k tvorbe humoru? Ale prečo nie? Veď ich na rôznych miestach narysovali ako ozdobu nejakej významnej budovy v podobe rozosmiatych úst. Ide teda o podobnosť nenáhodnú. Zato v Skalici (a samozrejme aj v iných mestách) vraj uložili slnečné hodiny do pivnice radničnej budovy, „aby tak tento vzácny vynález nemohol zadarmo pozerať kdejaký vandrák“. Iba radničným pánom, ich najvzácnejším hosťom a nočnému vartášovi bolo dovolené posvietiť si na ne lampášom (5).
Magický vzťah medzi človekom a nebeskými telesami trvá stále, hoci prešiel mnohými metamorfózami od pohanských náboženstiev, cez všetky druhy umenia a k dnešným ľudovým i neľudovým porekadlám a úsloviam. Latinské „Nihil novi sub sole“ je stále živé:
Pod Slnkom nového nič niet , podlieha stále tento svet prastarým dobrým zvykom -nocou si šepkajú aleje nič nové že sa nedeje ani pod Mesiačikom !

Objektom humoru, dobromyseľnej irónie, je tu nevyčerpateľná téma lásky a mesačného svitu. Humoristický efekt sa tu opiera o rozšírenie platnosti úslovia „Nihil novi sub sole“ o ďalšie nebeské teleso a z toho vyplývajúci efekt komparácie, porovnania kritizovaných činností. Zveršovanie tejto témy zvyšuje presvedčivosť obsahu.
Tematika lásky je v tomto príklade prvoradá, ale symbolika vzťahu človeka, resp. ľudského konania a oboch nebeských telies je tu rovnako silná, a to nielen z hľadiska spoločenskej etiky alebo poézie, ale aj z hľadiska astronómie, prípadne a astrologickej mystiky. Ide tu o hlbší vzťah, ktorým je poznamenaný nielen život jednotlivca, ale i celé dejiny ľudstva.
Ako sa teda rodí humor ?
To je predsa jednoduché ! Stačí byť pri tom a dávať dobrý pozor.

Funkcie humoru

Humor má niekoľko významných funkcií, ktoré vyplývajú z motivácie jeho tvorby a z jeho poslania v živote spoločnosti. Ide predovšetkým o funkciu kritiky, výchovy, informácie, komunikácie a pod., a nie na poslednom mieste aj o funkciu zábavy. V praxi sa môžu jednotlivé funkcie prejavovať, resp. uplatňovať vo vyhranenej, špecifickej forme, alebo sa navzájom rôzne kombinujú a prekrývajú. To znamená, že konkrétny humoristický útvar môže plniť buď jednu, alebo viac funkcií súčasne.

Je známe, že v tvorbe humoru i v reakcii naň prevláda subjektívny prístup, subjektívne hodnotenie jeho obsahu, zamerania i účinku. Subjektívnosť v oblasti tvorby i aplikácie humoru vyvoláva nutnosť kategorizovať humor aj z hľadiska všeobecných zásad, pravidiel a zákonov, písaných i nepísaných, ktorými sa ľudská spoločnosť riadi, a to na humor pozitívny a negatívny.

Za negatívny budeme považovať taký humor, ktorý akýmkoľvek spôsobom porušuje platné alebo aspoň uznávané spoločenské normy. Obsah humoru musí byť predovšetkým pravdivý. To je jedna zo základných podmienok pre určovanie jeho pozitívneho či negatívneho charakteru. Keďže však humor je osobitným druhom umenia, sú v rámci umeleckých postupov, podobne ako v rozprávkach, možné akékoľvek odchýlky od pravdy i reality, bez narušenia uvedeného kritéria.
Tam, kde ide napríklad o efekt nezmyslu alebo hyperboly, by striktné uplatňovanie pravdivosti mohlo tvorbu humoru iba zbytočne rušiť a kaziť. Preto sa radi a veselo zasmejeme aj na predstave,  že „v Amerike bývajú také horúčavy, že tam sliepky znášajú vajcia na tvrdo a kravy dávajú sušené mlieko.“

Vedúci meteorologického ústavu varuje zamestnanca:
-Ak budete naďalej pokračovať v úspešnom liečení svojej reumy, budem nútený vás prepustiť !
Známy poľský satirik S. J. Lec uvádza tento motív v podobe epigramu:
-Ej nanič sú tie vaše zložité aparáty. Zišiel by sa vám jeden poriadny reumatik !

Ak tento epigram podrobíme objektívnej kritike, musíme konštatovať, že názor v ňom vyslovený, navyše umocnený zveršovaním, vyplýva z odbornej neznalosti problematiky prognózy počasia. Popritom nie je originálny, predstavuje iba jeden z mnohých variantov značne frekventovaného, ale už „obohratého a obsmiateho“ vtipu (anekdoty) na tému reuma – počasie. Mohli by sme ho označiť aj za neopodstatnenú invektívu, ktorej pôvodný zámer je kritika výsmechom. Laik sa škodoradostne zasmeje, odborník trochu poľutuje autora s chápaným, tolerantným úsmevom.

Z odborného hľadiska môžeme Lecov epigram a s ním i všetky podobné „invektívy“ označiť za humor negatívny. Jeho kritická a čiastočne aj informatívna funkcia už dávno stratila svoje opodstatnenie, nemusíme ho však odmietať úplne, vzhľadom na jeho celkove neškodnú funkciu zábavnú. Je to zábava „na cudzí účet“, ale pri dobrej zábave nie vždy záleží na tom, kto platí. Často práve ten kto platí sa zabáva najlepšie.

Humoristi však už obracajú ostrie kritiky na presnejšiu adresu, a to – voči prírode:
– Aha, sneží!
-Teraz, v zime?

Takéto a podobné „vtipy“ presúvajú ťažisko kritiky z meteorológov na prírodu. V dôsledku toho sa mení aj funkcia humoru z kritickej na zábavnú, umeleckú, pretože kritizovanie prírodných javov sa javí ako nezmysel alebo personifikácia. Takýto humorný pohľad na svet je často bližší pravde, pretože je presnejšie zameraný na skutočného pôvodcu poveternostných nepríjemností. Často tu ide o vynikajúce postrehy a originálne zovšeobecnenia odpozorovaných javov a poznatkov popri výraznom akcente umeleckom. Astronómia a astronómovia nie sú a ani nikdy neboli vystavení takému náporu negatívnej kritiky ako meteorológia a meteorológovia. Naproti tomu astrológia a jej predstavitelia si nijaké kritické narážky i urážky v súčasnom „trhovom mechanizme“ už vôbec nevšímajú. Hoci sa príliš zdiskreditovali zištným šarlatánstvom počas niekoľkých storočí na kráľovských dvoroch i v širokej verejnosti, nemienia sa vzdať vybojovaných pozícií, naopak, zapájajú do svojich „vedeckých analýz“ najmodernejšiu počítačovú techniku. Pri živote ich udržuje  a ešte dlho bude udržovať predovšetkým atavistický sklon človeka k mágii a k „nadpozemskému“ vysvetľovaniu niektorých nepochopených (nepochopiteľných) a ešte nepreskúmaných javov. Možná renesancia niektorých „perspektívnych“ hypotéz o vplyve planét, resp. všeobecne nebeských telies a astronomických udalostí na osudy človeka a ľudstva, bude musieť prekonať ešte nemalé prekážky a trpieť aj za hriechy predošlých pokolení.

Perličky

Skúsenosť potvrdzuje, že najlepší a najhodnotnejší humor vzniká spontánne v rôznych životných situáciách. Nesie pečať prirodzenosti, nefalšovanosti a ďalších pozitívnych charakteristík, ktoré jeho účinnosť a kvalitu zvyšujú. Spontánny humor by sme mohli ešte rozdeliť na dve časti, na humor chcený a nechcený, a tento v oboch prípadoch na dobrý a zlý, lepšie povedané – na nevydarený.

Typickým predstaviteľom spontánneho a pritom nechceného, neúmyselného humoru sú tzv. perličky. Ich tvorcami sú deti i dospelí. Perličky vznikajú všade, v každom prostredí a neustále. Sú ako semienka, ktoré rozfúkal vietor. Iba nepatrná časť z nich padne na úrodnú pôdu a ešte menšia časť sa zachráni publikovaním.

Perličky poznáme hlavne z prostredia školy, úradov, divadla, masovokomunikačných prostriedkov, ale aj z domácností, z rodinného prostredia. Vznikajú prakticky vždy a všade tam, kde sa človek dostane do časovej, rozumovej, orientačnej, psychickej tiesne, rozpakov alebo trémy, pričom nechtiac a nevedome dopletie myšlienky, slová i činy. Okrem dobrých, vysoko kvalitných a humorných, existujú aj perličky nehumorné, trápne až „katastrofálne“, ktoré môžu namiesto smiechu a pobavenia vyvolať opačné reakcie i nepríjemné následky. Niektoré z perličiek však získavajú svoj humorný charakter až po určitom čase, keď odpadnú negatívne situačné (modifikačné) faktory.

 

Perlička musí byť zaujímavá, originálna, vtipná. Môže to byť nezmysel i nepravda, dokonca aj hlúposť, nie však hocijaká, keď už, tak „kolosálna“. Nesmie to by holý primitívny nezmysel, vnucovaná deformácia, suchá nepravda. A vždy tu musí byť aj umelecký prvok,
aby sme perličku mohli zaradiť do humoristického umenia. Jeho absencia však nemusí mať vplyv na vznik a „veľkosť“ škodoradostného smiechu.