Anekdoty „Z“ 

Kvety abecedy


Johannes van Zane,  dvadsaťročný potomok šľachtického rodu, musel nastúpiť do vojenskej služby.
Cestoval do mesta, kde mal absolvovať základný výcvik. Na stanici sa spýtal jedného seržanta, či mu niekto pomôže do tábora odniesť kufre.
-Bude o ne postarané, – ubezpečil ho seržant.
Keď to vybavil, čiel van Zane bezstarostne do tábora. Tam nováčikov rýchlo zaregistrovali, prezliekli do uniforiem a zoradili na nástup. Seržant postupne vyvolával mená. Keď prišiel po van Zana, povedal:
-Vojak van Zane, choďte na stanicu a prineste kufre pána van Zana!

                                    Ζ     Ζ     Ζ

Francúzskemu spisovateľovi Emilovi Zolovi  sa istý čas zle darilo, že nemohol zaplatiť ani skromné nájomné . Jedného dňa mu ináč mierna majiteľka bytu rozhodne povedala:
-Pán Zola, už si vaše nájomné nemôžem ďalej zapisovať, je toho skutočne veľa !
Zola sa nedal vyviesť z miery a začudovane sa spýtal:
-Madame, a vy sa domnievate, že si všetky moje dlžoby budete od dneska pamätať?

                                    Ζ     Ζ     Ζ

Klavírneho umelca  Zichyho  pristavil v noci akýsi neznámy muž a zvolal:
-Ruky hore!
-Priateľ môj, – vzdychol umelec, – dal by som ti všetok môj majetok, keby som mohol vyhovieť tvojmu želaniu. Idem však z kartárskej partie, teda isto pochopíš…

                                    Ζ     Ζ     Ζ

Raz sa jeden z pochlebníkov spýtal Emila  Zolu,  ktorý sa práve zberal na dostihy, na ktorého koňa má staviť, aby vyhral.
-Na toho, ktorý príde prvý!

                                    Ζ     Ζ     Ζ

Zišli sa dvaja priatelia, Jaroslav Žák  a Vlastimil Rada, spoluautori mnohých trampských románov, aj keď Rada bol v skutočnosti maliarom.
Žák pozval Radu do reštaurácie a pri objednávke jedla sa ho opýtal:
-Čo povieš, Vlastík, môžem si dať údený jazyk, keď mi lekár zakázal jesť vnútornosti ?
-Jaroslav, to nemôžeš . veď jazyk má predsa hovädo v papuli.
To je síce pravda, ale predsa ho len občas vyplazuje. To nemôže byť vnútornosť, – triumfoval Žák a objednal si dvojitú porciu.

                                    Ζ     Ζ     Ζ

Kamarát stretol na ulici Emila Zátopka.
-Pretekal si? – pýta sa ho.
-Nie. Predstav si, – vraví rozčúlený Emil, – do bytu sa nám vlámal zlodej.
-Doparoma! Dúfam, že si ho chytil!
-Kdeže, – odvetil sklamane Zátopek. – Ja som ti ho predbehol!

                                    Ζ     Ζ     Ζ

V istých obdobiach sa francúzskemu románopiscovi  Zolovi  darilo veľmi zle, nemohol ani platiť nájomné v skromnom byte. Raz sa, inak mierna majiteľka už nahnevala:
-Pán Zola, už si nemôžem vašu dlžobu viacej zapisovať, už je toho naozaj veľa!
Émile Zola sa nedal vyviesť z miery a opýtal sa:
-Preboha, madame, a vy sa domnievate, že všetky dlžné čiastky si budete odo dneška pamätať?

                                    Ζ     Ζ     Ζ

Ruský vedec Nikolaj Žukovskij bol presvedčený, že bezpečne pozná pripraveného študenta. Hovorí:
-Už podľa toho, ako k vám študent prichádza, poznáte, aké budú jeho odpovede.
Raz prišiel na skúšky študent, ktorý už dva krát za sebou nespravil skúšku. Žukovskij sedel zamyslene so sklonenou hlavou. Zrazu sa otočil k ostatným skúšajúcim s poznámkou:
-To je zaujímavé, tretí študent odpovedal rovnako nesprávne ako tí predchádzajúci a všetci traja mali na tej istej topánke tú istú záplatu!

                                    Ζ     Ζ     Ζ

Raz sa jeden z pochlebníkov spýtal Émila Zolu, ktorý sa práve chystal na dostihy, na ktorého koňa by mal staviť, aby vyhral. Spisovateľ pohotovo odpovedal:
-Na toho, ktorý príde prvý !

                                    Ζ     Ζ     Ζ

Spisovateľ Evžen Zamjatin navštívil  v roku 1931 Prahu a bol hosťom Umeleckej besedy. Pri zoznamovacom večierku „poznakómil sa“ s celým radom pražských literátov. Obľúbil si MUDr. Langra,, spriatelil sa s MUDr. Brumlíkom a s MUDr.Alerichom si pripil na bratstvo. Keď z Prahy odchádzal, práve jemu sa zdôveril so svojim zaujímavým poznatkom o podivuhodných zvykoch a mravoch ľudu československého.
-Že tu u vás robia literatúru doktori, to je mi celkom jasné, ale povedz mi Alarich Stanislavovič, kto potom robí u vás medicínu?!

                                    Ζ     Ζ     Ζ

O pozdišovskom farárovi napísal jeho kaplán a neskôr spisovateľ Jonáš Záborský v knihe „Vlastný životopis“ toto:
-Môj prednosta Lindtner Jánoš vždy len vtedy išiel so svojim Magazínom nemeckých kázní do záchodu, keď už druhý raz zvonilo do chrámu a kvočal tam do tretieho zvonenia. Hovoril, že by inde naskrze myslieť nemohol. Pravdaže potom kázeň razila fabrikou, kde bola robená…  Nepoznal som druhého
muža, ktorý by tak ošemetne bol zachádzal s úradom svojim, ako tento maďarónsky bajúzatý hráč!

                                    Ζ     Ζ     Ζ

Grécky filozof  Zenon  z Kitia hlásal ako základ svojho učenia tézu,  že každý je podriadený neodvratnému osudu. Jeho sluha, opierajúc sa o toto vyznanie, kradol. Keď ho pán prichytil a zbil, ospravedlňoval sa, že jeho osudom bolo, aby kradol. Zenon mu povedal:
-Ale aj to bolo tvojim osudom, aby som ťa za tú krádež potrestal!

                                    Ζ     Ζ     Ζ

Herec, národný umelec a pedagóg, profesor Karol Zachar  spomínal, ako vždy u nás mali herci hlboko do vrecka a ako raz u nich v SND jeden začínajúci herec sa chystá na svoje prvé turné. Starší kolegovia mu radili:
-Kúp si aspoň malý kufrík na cestu!
-A načo?
-Dáš si doň nohavice, sako, trenírky…
-V čom potom pôjdem na cestu?!

                                    Ζ     Ζ     Ζ

Dr. Pavel Žižka bol za prvej ČSR senátorom za Čs.lidovú stranu. Okrem toho bol i katechétom na trnavskom gymnáziu. Jedného dňa, keď mal druhú hodinu „okienko“, musel ísť tesne pred veľkou prestávkou na záchod. Len čo sa posadil, zacengalo na prestávku a vzápätí sa i žiaci dohrnuli na WC, pravda boli i takí, ktorí mali ponáhlo. Istý študent sa dobíjal do záchodu, ktorý bol práve Žižkom obsadený. Búchal na dvere, búchal a zakričal:
-Otvor, človeče, ponáhľaj sa, lebo sa poseriem!
Ale zo záchodu sa neozval nikto. Keď si už študent myslel, že záchod sa zvnútra samočinne zaklapol, vyškriabal sa na drevenú stenu a dole zazrel na tróne sedieť Žišku. Nijako však neprišiel do rozpakov, ale katechétu chladnokrvne pozdravil:
-Pochválen Pán Ježiš Kristus!

                                    Ζ     Ζ     Ζ

Besedoval raz publicista a spisovateľ Laco Zrubec v spoločnosti priateľov. Spýtali sa ho:
-Čo si myslíte o humore a anekdotách?
-Vždy som vravel, že humor je polyfónia troch hlasov. Autora – výmyselníka, rozprávača a poslucháča, alebo čitateľa. Od úprimného smiechu, k morálnemu imperatívu až k skrytej alebo otvorenej vulgárnosti. Veď nie vždy chutí človeku len pohárik bieleho alebo červeného vínka. Poznám ľudí, ktorým pri smiechu tečú slzy. Sú to kvapky radosti.

                                    Ζ     Ζ     Ζ

Štefan Žáry  stretol Vlada Oleríniho, prekladateľa z španielčiny, ktorý si vyšiel na prechádzku so svojim kokeršpanielom a štipľavo poznamenal:
-Počul som, Vladko, že si tohto svojho psa naučil po španielsky. To musela byť drina !
-Ale, Števko, to sú klebety, to sa ti on sám naučil, – odvetil Oleríny so širokým úsmevom.

                                    Ζ     Ζ     Ζ

K Adolfovi Zábranskému prišiel do ateliéru jeden z jeho obdivovateľov. Nábožne prehliadal obrazy, potom si sadol a túžobne vzdychol:
-Majstre, tie vaše nádherné farby by som si chcel vziať najradšej domov?
-Veď si ch aj vezmete, – odvetil maliar so zdržanlivým úsmevom.
-Sedíte mi na palete!

                                    Ζ     Ζ     Ζ

Adolf  Zábranský  sa zúčastnil schôdze literátov a spýtali sa ho, či všetky tie modernistické smery dávajú umeniu niečo kladného.
-Rozhodne! – povedal Zábranský. – Kladným príspevkom napríklad takého Picassovho obrazu je, že keď sa naň podíva obyčajný zdravý človek, uvedomí si, že to na svete predsa len nie je také zlé, ako sa to maľuje!

                                    Ζ     Ζ     Ζ

Z každej svojej zahraničnej cesty posiela Ján Zrzavý svojim známym pozdravy. Pri jednej návšteve Atén pamätal tiež na svoju pražskú domácu. Keď písal adresu, zistil, že nepozná číslo domu.
-Budem písať ďalšie pohľadnice, – povedal si, – a v hoteli sa podívam na to číslo.
Napísal niekoľko pohľadníc a v roztržitosti vsunul medzi ne aj tú pre domácu a hodil ich do schránky. Keď sa vrátil do Prahy, domáca sa mu pochválila, aká je slávna, keď ju pošta z takej diaľky predsa len našla a ukázala majstrovi pohľadnicu. Adresa znela: Pani Mária Ženíšková, Slámová ulica. Obdobné nedopatrenie sa majstrovi podarilo s ďalším pozdravom. Napísal adresu: Slečna Eva Konířová, – Praha – Smíchov, Bezdechova tri, Grécko!

                                    Ζ     Ζ     Ζ

Ján  Zrzavý si okrem Bretónska zamiloval aj Benátky. Keď tam prišiel po prvý raz, vydal sa z hotela k najbližšiemu holičovi. Nosieval vtedy dlhšie anglické fúzy. Keď bol holič so strihaním hotový, chcel majster aby mu horúcou kulmou upravil fúzy. Márne však lovil v svojej skromnej zásobe taliančiny potrebný výraz. Nakoniec povedal:
-Con fuoco… – čo znamená v češtine s ohňom.
Holič sa zarazil, zavrtel hlavou, odišiel za záclonu, vrátil sa so zapálenou sviečkou a zostal pred zákazníkom bezradne stáť. Maliar sa dal do smiechu a nakoniec rozosmial aj holiča. Nakoniec sa holič spýtal, odkiaľ pán je a akou rečou hovorí:
-Da Praga, cecco…
Holič sa znova rozosmial.
-No nie – veď ja som z Ostravy!

                                    Ζ     Ζ     Ζ

Niekdajšieho  slávneho ruského speváka  Zinovjeva  sa na jeho európskom turné v jeden spoločnosti spýtali:
-Nie ste príbuzný toho komisára Zinovjeva, ktorého dal Stalin popraviť?
Opýtaný túto možnosť okamžite vylúčil:
-Kdeže. ja som predsa Finkestein a on bol Apfelbaum!

                                    Ζ     Ζ     Ζ

Ruský romantický básnik Vasilij Andrejevič Žukovskij  cestoval po Švajčiarsku. Priateľ mu navrhol výlet do hôr, ale Žukovskij odvetil:
-K horám sa správam ako k ženám. Najradšej som pri ich nohách…

                                    Ζ     Ζ     Ζ

Na čitateľskej besede sa spisovateľa Vojtecha  Zamarovského, rodáka z Trenčína, pýtali, ako sa dostal k písaniu literatúry faktu. A spisovateľ sa polovážne položartom priznal:
-Keď my vylúčili zo strany a všade, kde som sa uchádzal o prácu mi robili všakovaké problémy, začal som premýšľať, kam tá siahodlhá ruka dosiahne. A zistil som, že na egyptské pyramídy je prikrátka !

                                    Ζ     Ζ     Ζ

Známy herec František Zvarík často zdôrazňoval, že pes je nielen najvernejším, ale aj najlepším priateľom človeka.
-Naozaj? – zapochyboval raz jeden jeho kamarát.
-Áno, teraz to pravda, – potvrdil Fero Zvarík.
-A prečo?
-Lebo si nikdy nepožičiava peniaze!

                                    Ζ     Ζ     Ζ

Pokračje nabudúce…