Anekdoty „I“ „J“
Na jednej schôdzi ktosi Ferdišovi Jurigovi oponoval a to ho nahnevalo:
-Ľudia boží, - rozhovoril sa, - pozrite sa na toho človeka! Ako neveriť vo všemohúcnosť Pána Boha, keď sa mu podarilo do takého malého tela vtesnať toľko somárstva !
Národný umelec Jindřich Jindřich si v začiatkoch svojej umeleckej činnosti predplatil v informačnej službe zasielanie všetkých výstrižkov z novín, v ktorých sa o ňom bude písať. Keď prišla z informačnej služby prvá obálka, otvoril ju v kruhu svojich priateľov veľmi nedočkavo. Bol v nej jediný výstrižok z málo známeho časopisu s takýmto textom:
-Jindřich, Jindřich, prečo si ma opustil ? – skríkla grófka a zamdlela.
Sedeli pri röntgene. Pacientka a zdrvený profesor Jaroslav Jedlička. Pľúcny nález bol vážny.
-Čo my nešťastní budeme robiť, milostivá pani, čo my len budeme robiť …
-Ale, pán profesor, veď to nemusí byť ešte tak zlé ! – tešila pacienta pána profesora.
Keď bol anglický kráľ Juraj V. ešte princom Waleským, študoval na námornej akadémii. Pri veľkých námorných manévroch veliteľ admirálskej lode prikázal mladému princovi, aby určil miesto, kde sa ich plavidlo práve nachádza. Princ sa dlho a dlho trápil s výpočtami a mapami, až konečne predložil výsledok svojej krvopotnej práce. Admirál vážne a so záujmom prezrel čísla, udávajúce zemepisnú dĺžku a šírku a povedal:
-Nemôžem a nechcem pochybovať o tom, čo Vaša kráľovská výsosť vypočítala. No ak je tento výsledok správny, excelencia, plávame priamo do – Westministerskej katedrály !
Keď Samuel Johnson vydal svoj slávny „Slovník anglického jazyka“, akási dáma mu v spoločnosti vytýkala, že doň zaradil aj neslušné slová .
-Madame, - vravel Johnson s výstražne zdvihnutým prstom, - vy ste ich tam hľadali !
U Jariabkovcov zvonil telefón:
-Haló ! Je tam byt pána Jariabka ? Tu rozhlas…
-Tu je manželka, Ondriša chcete k telefónu ? Hneď vám ho pošlem. Práve sa v susednej izbe učí nejakú rolu, Ondro, k telefónu ! - Ale Ondro nechodí a z rozhlasu súria.
-Hneď, hneď vám ho pošlem, - volá napajedená pani Jariabková do izby, odkiaľ zaznieva Ondrov hlas.
-Prosím ťa, čo si hluchý, poď k telefónu !
Ale Ondro Jariabek k telefónu nejde. Manželka ide do izby a chvíľu sa vracia:
-Prepáčte, nie je doma .
-Akože nie je doma, veď ho počujem až sem, - neverí rozhlas.
-Áno, ale to hovorí od vás z rozhlasu po drôte…
V redakcii jedného časopisu požiadali Jerome Klapku Jeroma chýrneho humoristu, aby im za päť funtov predal zopár dobrých vtipov .
-Ale to nie je výhodné ani pre jedného z nás, - odvetil Jerome. – Keď niekto zbadá u má päť funtov, bude si všeličo namýšľať, a ak vy poviete dobrý vtip, každý bude hneď vedieť, že nie ste ich autormi !
Laureáta Medzinárodnej ceny mieru medzi národmi Fréderica Joliota - Curie varoval jeho osobný lekár :
-Vám snáď nemusím podrobne vysvetľovať, že káva je pomaly účinkujúci jed !
-Máte pravdu, pán profesor, - uznával Fréderic, - účinkuje naozaj veľmi pomaly . Veď ja ju už pijem celých štyridsať rokov !
Pri nacvičovaní jednej zo svojich skladieb sa Leošovi Janáčkovi hudba nepáčila a všetko sa mu zdalo byť falošné . Stále prerušoval nácvik a hudobníkov opravoval . Keď opäť prudko prerušil hru, zvolal :
-Páni, páni ! Toto predsa nie je hudba, to je žabie kvákanie !
Jeden z hudobníkov sa osmelil, vstal a povedal :
-Je to možné, majstre, ale my sme tú hudbu nezložili !
Holandský maliar Jacob Jordaens bol veľký umelec, ale aj veľmi rád si vypil. Princ Oranžský si ho vážil pre jeho umenie a jedného dňa ho varoval :
-Dajte si pozor, priateľu ! Vy sa stanete obeťou pijatiky, alebo zomriete na vyčerpanosť z práce . nezabudnite, že tak dlho sa chodí s krčahom pre vodu, kým sa ucho neodtrhne !
-Toho sa ja nebojím, - odpovedal Jordaens, - nikdy nechodím s krčahom a po vodu už vôbec nie !
V Brne nacvičovali skladbu Mora vita od Guonoda. Leoš Janáček postavil pred seba zbor, zaň vojenskú hudbu a tesne pred pult harfu s virtuózom Kličkom . A cvičilo sa, Janáček sa usmieval, bol spokojný . Zrazu prišlo miesto, kde zaznie harfa a tam Janáček odklepal :
-Harfa sama !
Klička sa pozrel prekvapene na Janáčka, pozrel sa aj po ostatných a nevedel, či to má považovať za urážku, ale napriek tomu miesto prehral . Janáčkovi sa rozjasnila tvár, obrátil sa k hudobníkom a povedal :
-Tak ! A teraz musíte hrať tak, aby ste tú harfu aj vy počuli !
Keď cisár Jozef II. cestoval po Francúzsku, predbehol svoju suitu a inkognito prišiel do malého mestečka . majiteľka hostinca sa ho opýtala, či patrí do družiny očakávaného cisára .
-Nie, - odpovedal cisár stručne .
Keď si však krčmárka všimla, že sa začína hosť holiť, znova sa opýtala, či zastáva na cisárskom dvore nejaký úrad .
-To áno, mám tú česť niekedy aj cisára oholiť !
Raz sa spýtali slávneho shakespearológa Samuela Johnsona, či Shakespearove diela nenapísal Bacon . Učenec odvetil :
-Neviem, ale keď to neurobil, prepásol veľkú príležitosť !
Cisár Jozef II. bol vášnivým milovníkom hudby . Sám zložil niekoľko menších skladieb . Raz jednu z nich nechal zaradiť do programu schőnbrunského divadla . Pieseň sa obecenstvu celkom páčila . Po predstavení sa Jozef II. stretol s Mozartom .
-Ako sa vám páčila pieseň pre mužský hlas ?
-Pieseň je celkom dobrá, - odpovedal Mozart, - ale jej autor by mal byť lepší !
Francúzskeho humoristu Henry Jeansona sa opýtal zvedavý novinár, čo by si najviac želal . Jeanson odpovedal :
-Chcel by som zomrieť mladý ale v pokročilom veku !
Slovenský scenárista, spisovateľ a humorista Tomáš Janovic dostal v istých novinách otázku od jednej čitateľky:
-Zistila som, že vaše meno sa dá rozdeliť na dve záhorácke slová. Viete, ktoré to sú ?
-Viem, moje meno naozaj nie je spisovné. Správne by som sa mal volať Tomáš Janožart, - odpovedal.
Hneď po tom, čo ho zvolili za pápeža, nariadil Ján XXIII. aby svetoznáme Vatikánske záhrady sprístupnili širokej verejnosti. Onedlho sa aj sám vybral na prechádzku do týchto záhrad a stretol tam dvoch malých chlapcov. Pápež sa opýtal toho menšieho, ako sa volá, pričom ho jemne pohladil po vlasoch.
-Ja som Tomáš, - sebavedome odvetil malý chlapec.
-A vieš, kto som ja ? – spýtal sa ho pápež s úsmevom.
-Neviem, - odvetil malý, - ale tuto môj brat tvrdí, že ty si pápež.
-Tak ty si potom presne taký istý, ako ten neveriaci Tomáš, ktorého spomína Evanjelium, - zasmial sa pápež. – Neveríš ani vlastnému bratovi. Ale poraď mi, čo mám robiť, aby si mi naozaj uveril, že som pápež ?
Chlapec chvíľu rozmýšľa a potom sebaisto odvetí:
-Uverím ti, až mi ukážeš kľúče od nebeskej brány !
Syn Márie Terézie Jozef II. zavítal raz inkognito do zájazdného hostinca, kde si objednal dve vajcia na mäkko. Pri platení hostinská pýtala dva zlaté dukáty.
-To sú u vás vajíčka tak vzácne ? – opýtal sa prekvapený vladár.
-Vajíčka nie, - odvetila s úsmevom krčmárka, - ale cisári sú u nás vzácni !
Jerome Klapka Jerome vraví svojmu priateľovi :
-Keby som ťa prežil, narobil by si mi veľa starostí.
-Prečo ?
-Lebo sa hovorí: „O mŕtvych len dobre“. A čo by som mohol dobrého o tebe povedať ?
Keď Jakub I. anglický kráľ, raz pozorne niečo písal, sadla mu na nos mucha. Odohnal ju. Sadla mu druhý krát – znova ju odohnal. Neodletela ďaleko a sadla si tretí krát – odohnal ju, ale už hlavou zakrútil. Keď chcela sadnúť po štvrtý raz odhodil pero, vstal a s hnevom zvolal:
-V mojich troch krajinách nemáš iné miesto na sedenie, len môj nos ?!
Slávny anglický humorista Klapka Jerome si získal čitateľov na celom svete svojim smelým humorom. Keď sa prechádzal okolo prístavu, kde sa usilovne pracovalo, priznal sa Jerome svojmu priateľovi :
-Počúvaj, milý môj, mňa ti práca priamo fascinuje. Viem sa na ňu pozeráš celé hodiny !
Nezabudnuteľný profesor Jánošík bol zjav, ktorý sa dôkladne staral o to, aby sa štúdium medicíny nestalo pohodlným a bezstarostným zamestnaním. Pri skúškach z anatómie sa často stávalo, že niektorá kandidátka od hrôzy omdlela. V takom prípade sa profesor obrátil na pána „Kutinu“ a rozkázal :
-Odneste ju !
Raz sa stalo, že prišiel ku skúškam aj dekan fakulty a odkladal si kožuch cez Jánošíkovu stoličku pri obloku. Stolička sa prevážila a spadla. Jánošík skúšal práve jedného z kandidátov sklonený nad mŕtvolou, keď počul tupé buchnutie o zem. Bez toho, že by sa obrátil, vyzval Kutinu :
-Odneste ju !
-Hej, hej, - zavrčal Kutina. – Ja ju odnesiem a vy nebudete mať na čom sedieť !
Istá novinárka bola zvedavá na názor Tomáša Janovica na ženy. Položila mu otázku :
-Ako by ste si poradili s neodbytnou ženou ?
-V tom vám neviem poradiť. V mladosti ma trápilo niečo iné a vtedy som sa utešoval : Aj tie ženy nedobytné po čase sú neodbytné !
Cisár Jozef II. syn Márie Terézie, mal štátneho kancelára Kaunitza. Ten mu raz predložil na schválenie nový návrh zákona, ktorý sa cisárovi nepáčil. V prvom návale zlosti na horný okraj dokumentu napísal : „Kaunitz je somár ! Jozef II“.
Keď sa neskôr zišli ministri, cisár odovzdal Kaunitzovi spomenutý návrh, požiadal ho, aby nahlas prečítal jeho pripomienku. Kaunitz pozrel na dokument, zarazil sa a odvetil :
-To nemôžem prečítať, Vaše Veličenstvo, dopustil by som sa urážky majestátu.
-Len sa nevyhovárajte, prikazujem vám to ! – povedal cisár.
A tak štátny kancelár, patrične zdôrazňujúc slová, prečítal :
-Kaunitz je somár, Jozef – druhý…
Známemu anglickému divadelnému kritikovi Samuelovi Johnsonovi pridelili v londýnskom národnom divadle špeciálnu lóžu. Po nejakom čase sa však istý generál intrigami dosiahol, že túto lóžu pridelili jemu. Nahnevaný Johnson sa mu pomstil aspoň duchaplným a ironickým oznamom, ktorý mu uverejnili jeho priatelia v niektorých londýnskych novinách:
-Caesar obsadil Galiu, Pompeius Júdeu, Karol veľký Sasko, Viliam Dobyvateľ Anglicko, Henrich VI. Paríž. Čo však obsadil generál D. ? Nič iné, iba moju lóžu v divadle !
Keď sa v šesťdesiatych rokoch Jevgenij Jevtušenko vrátil z Paríža, kde mu uverejnili Pamäti, v ktorých spomína ja pohreb Stalina, všetky vtedajšie sovietske média sa do neho surovo obuli a nevyhol sa kritike ani na Zväze spisovateľov. Najviac sa rozohňoval vtedy známy takzvaný poet - pesničkár Jevgenij Dolmatovskyj. Vedľa Jevtušenka sedel Erenburg a keď už tej kritiky zo strany Dolmatovského bolo príliš, naklonil sa k Jevtušenkovi a pošepkal mu :
-Prosím ťa, rob niečo, ty si tu spokojne sedíš a ten chrapúň ťa tam okydáva a robí z teba obyčajné hovno ! Umlč ho nejako !
Jevtušenko vytiahol z vrecka lístok, na ktorý niečo náhlivo načmáral a pustil ho kolovať po sále. O chvíľu sa už celá sála zabávala. Dolmatovskyj stíchol, čím si chcel vynútiť pozornosť, ale ľudia ho prestali vnímať. Ktosi nakoniec podal lístok aj jemu. Stálo v ňom:
-Ja Jevgenij, ty Jevgenij, ja ne genij, ty ne genij, ja govno i ty govno, ja ne davno – ty davno !
Spisovateľa Alfréda Jarryho oslobodili od výkonu vojenskej služby. V písomnostiach uviedli, že trpí duševnou malátnosťou. Keď sa spisovateľa pýtali, ako to zistili, povedal:
-Raz mi poddôstojník rozkázal zamiesť kasárenský dvor, a ja som sa ho spýtal ktorým smerom !
Anglický kráľ Juraj II. bol veľmi tvrdohlavý a rád zo seba robil samovládcu. Raz predložil štátny tajomník kráľovi menovaciu listinu na obsadenie dôležitého miesta v štátnej správe, aby do nej napísal nejaké meno.
-Komu chce dať Jeho veličenstvo toto miesto ?
-Trebárs čertovi ! - zakričal kráľ nahnevane.
Štátny tajomník, nepohnúc ani svalom na tvári, sa opýtal:
-Rozkáže Vaše veličenstvo, aby tam zostala i obvyklá formulka „Nášmu milému bratrancovi“ ?
Český hudobný skladateľ Leoš Janáček raz skúšal na učiteľskom ústave študentov prítomnosti inšpektora. Išlo o spájanie akordov. Študent mal trému a nevedel s otázkou ani pohnúť. Napokon pristúpil k tabuli sám inšpektor a spájanie akordov správne nakreslil. Janáček začal karhať študenta :
-No tak vidíte, vy babrák… už aj pán inšpektor to vie !
Na jednej schôdzi Ferdiš Juriga vysvetľoval pojem centralizácie:
-Centralizácia, to je také niečo, ako keď vlk chce zožrať ovečku a scentralizuje si ju do brucha.
Na jednej schôdzi ktosi Ferdišovi Jurigovi oponoval a to ho nahnevalo :
-Ľudia boží, - rozhovoril sa, - pozrite sa na toho človeka! Ako neveriť vo všemohúcnosť Pána Boha, keď sa mu podarilo do takého malého tela toľko somárstva vtesnať.
Dr. Jurko Janoška bol za prvej Československej republiky verejným notárom v Trnave. Ako rodák z Liptovského Mikuláša túžil za rodným Liptovom, a preto každý rok trávil dovolenku vo svojom rodisku. Bol horlivým obdivovateľom tatranskej prírody i vášnivým turistom. Každý rok sa zúčastňoval Národného výletu na Kriváň, začiatkom júla. Raz, keď už výprava asi tristo turistov a turistiek bola v polovici Kriváňa, vytiahol Janoška z ruksaku poľnú fľašku s čajom, priložil ju k ústam, aby uhasil svoj smäd. Keď to zbadala istá pani, priblížila sa k Janoškovi s prosbou :
-Pán doktor, strašne som smädná, prosím vás pekne, dajte sa mi napiť !
Janoška však na to :
-Dám, ale až na štíte !
Dr. Ferdiš Juriga nemal Čechov v láske, a preto na jednom zhromaždení na tému Čech povedal :
-Jediným poriadnym Čechom bol sv. Jan Nepomucký a toho utopili !
Cisár František Jozef II. daroval Viedni park. otcovia mesta sa radili, ako ho vyzdobiť, ale nemohli sa dohodnúť. Nakoniec radca Kogler panovníkovi navrhol :
-Domnievam sa, že medzi nymfami v parku by sa krásne vynímala socha lásky…
Vtom ho cisár prerušil :
-Na tento účel úplne postačia lavičky !
Cisár Jozef II. sa v jedno ráno roku 1784 pri návšteve Bratislavy holil vo svojej komnate na Hrade. Nová chyžná nazrela cez dvere a pýta sa:
-Pane, čo vy robíte u cisára pána ?
Jozef II. sa s namydlenou tvárou obrátil k dievčaťu :
-V tomto okamihu ho práve holím !
Istý chudobný sedliak prišiel k cisárovi Jozefovi II. a daroval mu velikánsku repu, ktorá v jeho záhrade narástla. Cisár dojatý sedliakovou úprimnosťou, repu prijal a pri odchode vtisol sedliakovi do ruky dvadsať dukátov. Sedliak sa vrátil domov a všade vychvaľoval cisára, aký je prívetivý a štedrý. To pohlo jeho suseda a pomyslel si:
-Keď cisár dal za jednu repu dvadsať dukátov, o čo viac dostanem za teľa ! Keď prišiel k nemu, cisár prehliadol jeho úmysel, a keď sa mu sedliak klaňal až po zem, podal mu repu, ktorú mu predošlý sedliak doniesol a povedal :
-Aby som ti dokázal, ako veľmi si vážim tvoj dar, vezmi si túto repu, čo ma stála dvadsať dukátov !
Za bývalej ČSSR zasadal parlament. Tu sa vrhla s rozhorčenými výčitkami na Ferdiša Jurigu zanietená vlastenka, nepoškvrnená pani Plamienková :
-Čo je to za katolíckeho kňaza a čo hľadá v parlamente, keď má nemanželské deti ?!
Juriga jej prikývol a pokojne odvetil:
-Prisahám, tu pred všetkými, že s vami by som nechcel mať ani jedno !
Iľja Ilf nesmrteľný spolutvorca veľkého „kombinátora“ Ostapa Bendera , si napísal do svojho zápisníka o atmosfére tridsiatych rokov v Sovietskom zväze:
-Hudobní skladatelia nič nerobili, iba písali jeden na druhého udania na notovom papieri. Otupno je medzi neohrozenými idiotmi !
Janko Jesenský so záujmom počúval mladého inžiniera, ktorý označil vodu za najúžasnejší zdroj energie. Potom sa spisovateľ potmehúdsky zasmial a povedal :
-No ja poznám ešte úžasnejšiu silu…
-Akú ? – spýtal sa zvedavo inžinier.
-Ženské slzy, - odvetil s úsmevom Janko Jesenský.
Na jednom stretnutí v kaviarničke na pešej zóne v centre Bratislavy rozprával Tomáš Janovic zážitky z detstva Danielovi Hevierovi :
-Ja som bol v škole vždy taký priemer. Raz mi otec sľúbil, že vždy, keď donesiem jednotku, dostanem desať korún. Od toho času, ani neviem prečo, začal som zo školy nosiť samé jednotky. Po troch mesiacoch sa ma otec podozrievavo spýtal :
-Tomáš, nedelíš sa o tie peniaze s učiteľom ?!
Pri nacvičovaní jednej zo svojich skladieb sa českému skladateľovi Leošovi Janáčkovi hudba nepáčila a všetko sa mu zdalo falošné . Stále prerušoval nácvik a hudobníkov opravoval . Keď opäť hru prudko prerušil, zvolal :
-Páni, páni ! Toto predsa nie je hudba ! To je žalostné kvílenie !
-Jeden z hudobníkov sa osmelil, vstal a poznamenal :
-To je možné, majstre, ale my sme tú hudbu nezložili !
Cisár Jozef II. rád cestoval a aby sa vyhol oslavám a ceremóniám, najradšej inkognito. Raz sa zastavil na jednom poštovom úrade, kde sa práve pripravovali na krst novorodenca. Cisár sa ponúkol za krstného otca. Keď farár zapisoval do knihy novorodencov, spýtal sa ho:
-Meno ?
-Jozef.
-Priezvisko ?
-Druhý.
-Povolanie ?
-Cisár.
Prítomní nevedeli, či je to skutočnosť alebo si niekto robí vtip z cisára. Až keď odovzdal bohatý dar, prekvapeniu nebolo konca kraja.
Slávny anglický humorista Klapka Jerome si získal čitateľov na celom svete svojim smelým humorom . Raz pri prechádzke okolo prístavu, kde sa usilovne pracovalo, priznal sa Jerome svojmu priateľovi:
-Práca ma priam fascinuje ! Vydržím sa na ňu pozerať celé hodiny !
Aj keď bol cisár Jozef II. katolícky vychovaný, veľmi sa miešal do katolíckej cirkvi. Tolerančným patentom priznal slobodu evanjelikom, zrušil polovicu kláštorov okrem tých, ktoré sa zaoberali opatrovaním chorých alebo výchovou na školách, stanovil počet sviec, ktoré mali horieť počas cirkevných obradov. Nebral na vedomie dohováranie pápeža. Pruský kráľ Fridrich ho posmešne nazval kostolníkom. V mladosti sa mu stala
takáto príhoda:
V Prahe navštívil ústav na výchovu dcér dôstojníkov, ktorý financovala Mária Terézia. Nechal si predstaviť všetky chovanky a zaujímal sa o ich želania. Až na jednu všetky si žiadali svetské záležitosti. Jedna slečna ho takmer uviedla do pomykova, ostýchavo ho prosila o povolenie stať sa mníškou. Jozef prudko zareagoval, či by sa radšej nechcela vydať.
-Dám Vám dôstojníka, generála .
A keď trvala na svojom, zvolal:
-A keď by som ja Vás požiadal ?
Vtedy slečna červenajúc sa odpovedala:
-V takom prípade by som pouvažovala.
Jozef hneď rozhodol:
-Nemáte povolanie na kláštorný život, vašu prosbu nemôžem splniť !
Jankovi Jesenskému stále vyčítali vydavatelia škaredý rukopis. Sotva vraj vedia niektoré odseky vylúštiť. Keď tieto výčitky mu už išli na nervy, vyhlásil:
-Páni, radšej mať charakter a pritom úbohé písmo, ako úbohú dušu a krásny rukopis !
Maliarka Jarmila Jiřincová a jej priateľ Viktor Stretti sa raz jednej pražskej kaviarni dostali do prudkého rozporu ohľadom dvoch mexických sopiek. Jarmila tvrdila, že tam jestvuje iba jedna sopka a to najvyššia Popokatepetl. Viktor sa škriepil, že sú dve, čo dokazoval svojimi zemepisnými znalosťami a podrobnosťami. Jarmilu to rozčúlilo do tej miery, že vstala od stola a prehlásila, že ide domov pre atlas. Vrátila sa však veľmi neskoro, tvrdila, že nemohla nájsť atlas. Rozložili na stôl mapu a Viktor Stretti takmer spamäti ukázal na miesto, kde mala byť sporná sopka. Pozrel sa a zrazu zdúpnel . Na onom mieste bol vytlačený názov: „Viktorpopletl“. Bola to vzorná ukážka mikroskopického kresliarskeho umenia Jarmily Jiřincovej. Nik z prítomných nerozoznal retuš a tlačené písmo od kresleného ani pod lupou.
-Žene s takýmito schopnosťami je treba všetko odpustiť, - povedal Stretti, - a dal jej vždy za pravdu !
Profesor Jánošík skúšal raz jedného Juhoslovana, študenta vedy lekárskej. Dal mu vypitvať dutinu brušnú, čo študent vykonal s veľkou pomocou správcu pitevne. Jánošík pristúpil k mŕtvole, odkašľal si a pozrel skúmavo do dutiny, pričom ukázal pinzetou na určitý orgán:
-Čo je toto tu ?
-Molim lepo, - skríkol syn matky Jugovičovcov, - to je ten obličk !
Profesor sa na študenta pozrel s nebezpečnou vľúdnosťou:
-Pozrite sa, v prvom rade sa nehovorí obličk, ale oblička, v druhom rade to nie je ten, ale tá oblička. To znamená genus feminimum, rozumiete ? A za tretie to nie je oblička, ale pečeň. Môžete odísť !
Cisár Jozef II., syn Márie Terézie, prišiel raz na inšpekciu do ústavu choromyseľných.
-Keď sem privádzate blázna, - spýtal sa, - nemôže nastať nebezpečná situácia ?
-Nemôže, Vaša Jasnosť, - ubezpečil ho riaditeľ ústavu. – V takých prípadoch totiž vždy ide vpredu strážca, potom blázon a za ním sprievod.
-Hm, presne tak tu už chodím hodnú chvíľu ja, - povedal cisár. – Nechcel by ma niekto vystriedať ?
Anglický kráľ Juraj II. bol veľmi tvrdohlavý a rád zo seba robil samovládcu . Raz predložil štátny tajomník kráľovi menovaciu listinu na obsadenie dôležitého miesta v štátnej správa, aby do nej napísal nejaké meno.
-Komu chce dať jeho veličenstvo toto miesto ?
-Trebárs čertovi ! – zakričal kráľ nahnevane.
Štátny tajomník, nepohnúc ani svalom na tvári sa opýtal:
-Rozkáže Vaše Veličenstvo, aby tam zostala i obvyklá formulka „Nášmu milému bratancovi“ ?
V spoločnosti sa hovorilo o Pascalovi a ktosi poznamenal, že Pascal v mladosti zaháňal bolesti hlavy vymýšľaním geometrických vzorcov.
Na to sa ozval hudobný skladateľ Šimon Jurovský:
-Keď som ja bol študentom, zaháňal som geometriu vymýšľaním bolesti hlavy !
V mníchovskej kaviarni zastihol študent germanistiky Henrika Ibsena a požiadal ho o autogram s venovaním do pamätníka . Slávny dramatik mu napísal niekoľko srdečných slov, napriek tomu, že študenta nepoznal . Keď sa tomu čudovali jeho priatelia, vysvetlil :
-Tento mládenec študuje germanistiku a je dosť pravdepodobné, že bude raz hodnotiť aj moje dielo!
Nórsky dramatik Henrik Ibsen prišiel raz na návštevu bosý, pretože si v roztržitosti zabudol obuť topánky. Domáca pani sa snažila zachrániť situáciu a preto svojou dlhou sukňou sa snažila zakryť nohy vedľa sediaceho spisovateľa . Ibsen však po chvíli zbadal, že spod širokej sukne trčia bosé nohy . Nazdával sa, že patria pani domu, znechutene sa zamračil a rýchlo odišiel . Od toho času nechodil na návštevu do domu, kde domáca pani chodí bosá !
Nórsky básnik Henrik Ibsen bol povestný tým, že málo hovoril . Ani medzi ľudí nechodil rád a tak, keď ho raz pozvali do spoločnosti, odmietol so slovami :
-Celý večer ba som nepovedal ani slovo a z toho dôvodu by aj ostatní mlčali . Večierok by sa nevydaril . Ak však neprídem, hostia to budú rôzne komentovať, rozčuľovať sa a tak bude o zábavu postarané !
Poľský fyzik Leopold Infeld v tridsiatych rokoch pôsobil na univerzitách v Cambridge a v Toronte, po návrate do Poľska prednášal na univerzite vo Varšave aj v Poľskej akadémii vied. Okrem toho uskutočnil veľa populárnych prednášok, pri ktorých bola hlavnou témou teória relativity. Raz v takej prednáške rozvádzal myšlienku, že jedným z najznámejších dôsledkov teórie relativity je skutočnosť, že čím rýchlejšie sa pohybuje teleso priestorom, tým pomalšie preň ubieha čas.
-To znamená, že čím je človek pomalší, tým rýchlejšie mu čas ubieha ? – ozval sa hlas z obecenstva.
-Tak je, - poznamenal Infeld, - dokonca, kto nerobí vôbec nič, tomu život uplynie ani nevie ako !
Aténsky generál Iphikrates bol synom obuvníka. Mladý aristokratický švihák sa mu vysmieval, e nemá rodokmeň.
-Súhlasí, - prikývol generál, - ja som prvý v mojom rode, a ty posledný v tvojom !
Svetoznámy nórsky dramatik Henrik Ibsen, medzi ktorého najznámejšie diela patria divadelné hry Nora, Peer Gynt, bol veľmi krátkozraký. Raz kráčal po ulici a chcel si prečítať plagát. S hrôzou zistil, že si zabudol doma okuliare. Pristavil preto prvého okoloidúceho a poprosil ho, či by nebol taký láskavý a neprečítal mu, čo je na tom plagáte.
-Ľutujem, pane, ale ani ja neviem čítať !
Pokračujeme…