Anekdoty „P“
Raz sa opýtali talianskeho básnika Franceska Petrarcu, prečo sa neoženil s Laurou, o ktorej napísal toľko prekrásnych veršov . Básnik odpovedal :
-A kde by som potom bral všetko to nadšenie k svojej poézii ?!
Slávny fyziológ Ivan Petrovič Pavlov prednášal raz v Spojených štátoch o rovnosti ľudí . Americkí baníci sa ho pritom spýtali, či naozaj niet rozdielu medzi baníkom a kráľom .
-Ale áno, - odpovedal Petrov, - jeden z nich je užitočný.
Pablo Picasso navštívil raz jednu francúzsku školu . Učiteľ sa chcel pochváliť znalosťami svojich žiakov a dal im otázku, ktorí sú najväčší svetoví maliari . Jedno dievčatko začalo odpovedať:
-Goya, Cézanne, Picasso …
-A prečo Picasso ? – opýtal sa učiteľ v snahe zavďačiť sa hosťovi. Dievčatko však nevedelo odpovedať a začalo plakať. Picasso ju pohladil po vlasoch a povedal:
-Z toho si nič nerob, ja to tiež neviem …
Akademik Pavlov krátko pred smrťou vyhlásil:
-Dostal som sa k mozgu psa, teraz sa pustím do skúmania nervovo vyšinutých ľudí . Ale skôr ako sa začnem zaoberať štúdiom obyčajných ľudských jedincov, musím preštudovať ešte hercov.
Pyrrha vyzvali, aby vyhnal z krajiny notorického ohovárača .
-Len ho tu nechajte, - rozhodol Pyrrhus, - vždy je lepšie, keď bude na nás nadávať doma ako u cudzích !
Marcel Pagnol rozpráva takúto anekdotu:
-V minulosti som poznal dvoch mládencov, ktorí sa z celého srdca nenávideli. Prešli roky a jedného dňa sa náhodou obaja stretli na stanici. Jeden z nich bol biskup a druhý generál. Biskup, dívajúc sa na generálovu uniformu, vraví:
-Prepáčte, pán železničiar…
Nato generál, pozerajúc sa na sutanu:
-Čo si milostivá želá ?
Demestheneus varoval radikálneho politika Phokiona:
-Uvidíš, až sa raz Aténčania rozzúria do nepríčetnosti, zabijú ťa !
-To je možné, - odvetil Phokion, - ale až budú zase pri zmysloch, zabijú teba.
Filozofa Pythagora sa raz opýtali, aký je rozdiel medzi mužom, ženou a zlatom. Pythagoras bez rozmýšľania odpovedal:
-Zlato sa skúša ohňom, žena zlatom a muž ženou !
Za vlády občianskeho kráľa Louisa Philippa sa vo Francúzsku rozmohla korupcia . Za jeho ministrom prišiel akýsi muž a riekol mu medzi štyrmi očami:
-Dám vám desať tisíc frankov a prisahám, že sa to nedozvie ani živá duša.
-Dajte mi dvadsať tisíc, - odvetil minister, - a povedzte to komu chcete !
Francúzsky kráľ Louis Phillip na ceste po Normandii daroval raz starostovi jedného mestečka, kde ho obzvlášť srdečne privítali, cigaru. Vzrušený starosta zvolal:
-Ach, najjasnejší pane, tú cigaru budem fajčiť celý život !
Šéfredaktor Českého slova raz vyvesil na dvere svojej miestnosti takýto nápis :
-Môj čas je drahý !
Na druhý deň prišiel do redakcie Karel Poláček, ináč denný dodávateľ súdničiek, a šéfredaktor našiel na ceduli pripísané:
-Lacno predám fúru voľného času !
Stretol sa osemdesiatpäťročný akademik Pavlov v Anglicku istým emigrantom, ktorý sa kedysi v Rusku tiež zaoberal vedou.
-Ivan Pavlovič, prečo ste tak lojálny k Sovietom, je vám to potrebné vo vašom veku ?
-Máte pravdu, - odsekol Pavlov, - keby som to všetko robil v sedemdesiatke, mohla by to byť z mojej strany ešte vypočítavosť, ale dnes…
Počas okupácie Francúzska nazerali Nemci často do Picassovho ateliéru. Umelec každému z nich na pamiatku venoval reprodukciu diela „Guernica“ , ktoré ako je známe, predstavuje fašistami zničené španielske mesto Guernica y Luno. Raz prišiel do umelcovho ateliéru agent gestapa, vytiahol z vrecka snímku obrazu a ostro sa opýtal:
-Toto je vaše dielo ?
-Nie, to je vaše dielo, - odvetil ešte ostrejšie Picasso.
Raz sa k Edgarovi Poemu, obklopenému mnohými ctiteľmi pretisol mladý človek. Aby ukázal, ako sa so slávnym spisovateľom pozná, začal Poeho objímať.
-Drahý Poe ! Ako je to už dávno, čo sme sa nevideli ?
-Odo dňa vášho narodenia ! – odpovedal Edgar Poe.
Istá bohatá Američanka navštívila Picassa v jeho parížskom ateliéri, aby si u majstra kúpila nejaký menší obrázok. Obraz, ktorý si vybrala, ocenil Picasso na desaťtisíc frankov. Po uskutočnení transakcie sa zákazníčka opýtala slávneho maliara:
-Mohli by ste mi povedať, čo znamená tento obraz ?
-To je úplne jasné. Pre vás je to autentický Picasso a pre mňa desaťtisíc frankov…
Pabla Picassa sa raz spýtal istý novinár:
-Keby na výstave vašich obrazov vypukol požiar a vy by ste boli náhodou prítomný, ktoré tri obrazy by ste najskôr zachránili ?
Picasso odvetil:
-Pravdaže tie tri, ktoré by boli najbližšie k východu !
Pabla Picassa sa raz opýtali, čo považuje za najväčší zázrak v umení .
-Dielo Petra Paula Rubensa, -odvetil majster. – Rubens dokázateľne namaľoval dvetisíc obrazov, z ktorých sa zachovalo štyritisíc !
Známy maliar Pablo Picasso ktorý žil bohémskym životom, musel už konečne zájsť k lekárovi. Ten mu hovorí:
-Je to zlé, majstre, musíte málo jesť, nič nepiť, nefajčiť, pravidelne cvičiť a pred spaním chodiť na prechádzky.
-Počujte, doktor, keby som to všetko chcel robiť, čo mi tu hovoríte, tak by som vôbec nemusel chodiť k lekárovi ! – nahneval sa Picasso.
Nikolu Paganiniho chceli raz v jednej spoločnosti zosmiešniť. Keď skončil svoj koncert, domáci pán poznamenal:
-Skutočne, vy ste druhý Orfeus !
-Aj sa na neho podobá, - vykríkol ktosi z hostí.
-To je pravda, - prehlásil Paganini – však aj Orfeus hral len pre zvieratá !
Významný nemecký fyzik Wolfgang Pauli bol známy ako čistý teoretik. Tento vedec, ktorého „Pauliho princíp“ je v kvantovej teórii veľmi známy, nesmel vkročiť do laboratória. Len čo sa tam objavil, vždy sa niečo pokazilo. Laboranti na tento „úkaz“ priam verili a nazývali ho „Pauliho efektom“. Najfantastickejší prípad bol zaznamenaný v Göttingene, kde došlo k výbuchu drahej aparatúry jadrovom laboratóriu práve v okamžiku, keď vlak, v ktorom cestoval Pauli do Kodane z Curychu, zastavil na niekoľko minút v Göttingene.
Jindřich Plachta sa raz po skončení divadla na ktorejsi dedine stretol s miestnym farárom, ktorý Plachtu začal oslovovať „Majstre“.
-Nehovorte mi tak, - bránil sa Plachta, ale farár sa nedal odradiť, naopak potešila ho majstrova skromnosť.
-To nie je skromnosť, - ohradil sa znovu Plachta, - to je opatrnosť. Pozrite sa, vaši predchodcovia hovorili Husovi tiež „majstre“, a ako to s ním dopadlo !
Slávny chirurg Pirogov sa raz počas pobytu v Paríži rozhodol, že navštívi lekársku fakultu. Nikto ho tam nespoznal a on skromne počúval prednášku profesora Nelatona o novej komplikovanej operácii, ktorá sa po prvý raz podarila sa po prvý raz podarila ruskému chirurgovi Pirogovovi. Po prednáške vyzval Nelaton poslucháčov, aby sa niekto pokúsil operáciu zopakovať . Prvý sa prihlásil Pirogov a všetko sa mu podarilo na jednotku Profesor Nelaton sa zaradoval:
-Fantastické ! Vynikajúce ! Navrhujem, vážení kolegovia, aby sme Pirogovovi poslali telegram, že v Paríži má nasledovníka, ktorý to dokázal operovať aspoň tak dobre ako on . Dovolíte, pane, aby sme o vás informovali Pirogova ? Aké je vaše ctené priezvisko ?
-Pirogov !
Maliar Peterson sa rozhodol maľovať moderným štýlom . Rozhodol sa pre námet „Parník v búrke“ . Profesor maliarskej akadémie, jeho učiteľ, si pozorne obraz prezrel a na otázku, ako sa mu dielo pozdáva, odpovedal:
-Milý priateľu, zdá sa mi, že tá krava je celkom dobrá, len ten trávnik nie je prirodzene zelený !
Riaditeľ múzea v Mandoure sa sťažoval Pablovi Picassovi, že návštevníci často kradnú vystavované predmety, najmä umelecky zhotovené taniere . Picasso poradil riaditeľovi, aby občas priateľsky potľapkal návštevníkov po bruchu .
Ten ho poslúchol a čoskoro zistil, že mu podaktorí odnášali taniere pod košeľou.
Pablovi Picassovi, nesporne jednému z najväčších maliarov nášho storočia, sa priznal istý návštevník výstavy, že jeho obrazom nerozumie .
-Rozumiete po čínsky ? – spýtal sa Picasso .
-Nie .
-Tak vidíte, s maliarstvom je to podobne, ako s cudzími rečami . Treba sa ich naučiť, aby im človek porozumel !
Alexander Stepanovič Popov bol známy ako profesor fyziky vynikajúcou pamäťou. Na isté veci však bol až dojemne zábudlivý . Raz už ako profesor na námornom technickom učilišti, pribehol rozčúlený k riaditeľovi ústavu a v ruke držal list:
-Prosím, pozrite ! Tu máte dôkaz, ako nemožne pracuje naša pošta ! Pred tromi dňami som v tomto liste napísal svojmu priateľovi podrobnosti o šírení elektromagnetických vĺn a a dnes som ten dôležitý list našiel vo svojom písacom stole !
Slávny francúzsky chemik a bakteriológ Louis Pasteur bol veľmi roztržitý. Keď raz prednášal o nebezpečenstve nákazy z neumytého ovocia, pozorne umyl pred svojimi poslucháčmi strapec hrozna vo vode – a po chvíli vodu z pohára jedným dúškom vypil !
Spisovateľ Karel Poláček v období svojich začiatkov stretol istého autora, vtedy už renomovaného a na svoje meno primerane namysleného. Ten sa mu prihovoril :
-Ako je to, pán kolega, že vydávate tak málo kníh ? Pozrite sa len, čo som vydal už ja !
Poláček sa zamyslel a s povzdychom odpovedal :
-Vám sa to píše, pán kolega, keď nemáte talent !
Slávny Pablo Picasso si svojho času objednal u vidieckeho stolára špeciálnu skrinku pre svoje obrazy . Namiesto zložitého vysvetľovania, čo a ako, vzal kus papiera a niekoľkými ťahmi nakreslil, ako by si výrobok predstavoval . Keď sa opýtal, koľko bude platiť, stolár odpovedal:
-Ale nič . Majstre, budem spokojný, ak sa mi pod tú vašu kresbu podpíšete !
Maliar Antonín Pelc bol nielen dobrý karikaturista, ale aj pohotový satirik . Navštívil raz svojho priateľa Arnošta Paderlíka, ktorý práve dokončil najnovší obraz. Pelc si ho so záľubou prezeral, potom na dva kroky odstúpil a povedal:
-Čo by si chcel, Arnoštko, za tento obraz ?
-Desať tisíc, - oznámil vecne Paderlík .
-Ty si sa zbláznil, - vzdychol Pelc, - ty žiadaš takú sumu, ako keby si bol už najmenej tridsať rokov mŕtvy !
Maliar Peterson sa pokúsil venovať sa moderne a namaľoval takýmto štýlom obraz „Parník v búrke“. Profesor maliarskej akadémie, jeho učiteľ, si obraz pozorne prezrel .
-Tak čo na to poviete ? – pýtal sa Peterson .
-Milý priateľ, zdá sa mi, že krava je celkom dobrá, ale ten trávnik je príliš zelený !
Laureát Nobelovej ceny Max Planck bol v roku 1889 vymenovaný za profesora na univerzite v Berlíne. Keď sa chystal na svoju prvú prednášku, zabudol číslo posluchárne a tak sa šiel opýtať na vrátnicu .
-Mohli by ste mi povedať, v ktorej posluchárni má prednášku profesor Planck ?
-Mladý pane, - odpovedal mu vrátnik, keď si ho dôkladne poobzeral, - vy nemáte na prednáške profesora Plancka čo hľadať ! Vo vašom veku by ste jeho vysoko teoretické myšlienky ťažko pochopili !
Poľský klavírny virtuóz Paderewski dal raz svojej žiačke zahrať Schubertovu sonátu . Najprv jej však vysvetlil obsah skladby a upozornil ju, že skladateľ pri komponovaní myslel na milovanú ženu. Žiačka začala hrať.
-Prestaňte ! – zvolal vzápätí Paderewski. – Asi som sa mýlil. Túto sonátu nemohol Schubert zložiť pre milenku. Tú určite zložil pre svokru !
Ruský cár Peter Veľký mal náramnú silu. Raz sa zastavil pri dedinskej vyhni, aby si dal podkovať koňa. Vzal do ruky pripravenú podkovu, prelomil ju na dve polovice a povedal kováčovi:
-Slabá je tvoja podkova, bratku !
Kováč ukoval novú podkovu, ktorú už Peter, nech robil, čo chcel, prelomiť nedokázal.
-Tá je dobrá, - povedal cár a dal kováčovi za prácu medený peniaz. Kováč ho rozlomil medzi prstami.
-Slabý je tvoj peniaz, bratku !
-Vtedy dal Peter Veľký kováčovi zlatý peniaz.
-To je už dobrý peniaz, - povedal kováč a schoval ho do vrecka.
Ignacy Paderewski raz spomínal, že počas koncertného turné po Latinskej Amerike objavil v miestnych novinách túto recenziu:
V našom meste koncertoval známy klavirista Paderewski . Uznávame, že hral prekrásne . Bolo však predsa len od neho drzé pýtať za jednu vstupenku libru .Nedávno vystupoval u nás iný umelec, ktorý nielen že hral na klavíri, ale ešte aj na trúbke, klarinete a hoboji a napriek tomu stál jeden lístok na jeho koncert iba dva šilingy !
Istý klavirista sa akomsi večierku chvastal, že jeho koncerty navštevuje vraj toľko poslucháčov, že sa mnohí nedostanú ani na koncert, ale musia sa tlačiť vonku na chodbe. Na to sa ozval virtuóz Nicolo Paganini, najslávnejší huslista všetkých čias, ktorý bol náhodou v tej istej spoločnosti:
-To nič nie je ! Na mojich koncertoch je toľko poslucháčov, že aj ja sám musím stáť !
Picassovi ukázali tri obrazy troch rozličných maliarov, ale zakryli na nich podpisy. Slávneho maliara požiadali o posudok.
-No, - hovorí Picasso, - autori týchto obrazov by sa sotva uživili ako maliari . Potom odkryli podpisy. Ukázalo sa, že obrazy maľovali : Churchill, Hitler a Eisenhower.
Výstava celoživotného diela Pabla Picassa prilákala do Paríža kde koho, len samotného Picassa nie. Na otázku, či sa príde aj on na výstavu pozrieť, povedal :
-Jazdím do Paríža iba k zubárovi a teraz ma zuby netrápia !
Pri výskume procesov trávenia robil Pavlov dlhé roky pokusy so psami, ktoré musel často operovať. Spočiatku sa tieto rany len pomaly hojili a nejeden pes zahynul . Tieto ťažkosti pomohla prekonať náhoda, lepšie povedané, vrodený inštinkt, ktorý je u zvierat oveľa vyvinutejší ako u človeka. Jedného dňa totiž Pavlov spozoroval, že pes, ktorý bol krátko po operácii, leží a hromade omietky a že koža na jeho rane je oveľa lepšie zahojená, než bola pred niekoľkými dňami . Psa premiestňovali každý deň inde. Ráno však vždy našli kus zoškriabanej steny a pes ležal na hromade omietky. Vtedy Pavlov zvolal:
-Pozrite sa ! Pes nás upozorňuje na to, na čo sme my zabudli ! Ranu po operácii treba zasypávať !
Známy francúzsky lekár navštívil raz Pabla Picassa a pri prezeraní jeho obrazov poznamenal :
-Nevyznám sa v umení, ale ako znalec anatómie musím konštatovať, že ľudia, ktorých maľujete, sú z lekárskeho hľadiska pod kritiku !
-To je možné, - odpovedal Picasso, - som však presvedčený, že tieto moje obrazy budú žiť oveľa dlhšie ako vaši pacienti !
Pablo Picasso raz nechtiac postriekal farbou nohavice jedného milovníka umenia.
-Prepáčte, hneď vám to očistím, - ospravedlňoval sa .
-Nie, nie, nie, - namietal postihnutý, - farbu nechajte tam, kde je, len sa mi tu dole podpíšte !
Slávneho husľového virtuóza Nicolu Paganiniho sa raz spýtali, čo majú deti, blázni a filozofi spoločné.
-Hovoria pravdu, -odpovedal Paganinini, - preto deti bijú, bláznov zatvárajú a filozofov nechápu !
Keď Puškin začal písať básne, rád prečítaval svoje výtvory priateľom. Stalo sa, že raz predčítal báseň svojmu neprajníkovi a chcel od neho posudok.
-Môj úsudok ? Strašná hlúposť !
Básnik prikývol:
-Viem, že tvoj úsudok bude strašná hlúposť, napriek tomu by som si ho rád vypočul !
Maliar a sochár v jednej osobe Arnošt Paderlík ochorel svojho času tak vážne, že aj sám uznal za potrebné navštíviť lekára. Doktor – špecialista ho preklopal a hovorí:
-Neznepokojujte sa, majstre, vo vašich rokoch som mal tú istú chorobu a ako vidíte, žijem !
Paderlík sa obliekol, ale veľmi sa neukľudnil. Pri rozlúčke sa opatrne spýtal :
-Ak sa nenahneváte, doktor, ktorý lekár vás liečil ?
Kanadský fyzik Beson Purdue tvrdil, že Newton zle formuloval zákon o príťažlivosti. Mal by vraj znieť takto:
-Telesá vždy padajú tým spôsobom, aby narobili čo najviac škody . Deväťdesiat percent namazaných krajcov chleba padá vždy maslom dole a toto množstvo vzrastá s cenou koberca, na ktorý padajú !
Cár Peter Veľký sa raz rozhodol vykonať inšpekciu v mestskom väzení. Vstúpil so svojim sprievodom do istej cely a dal prvému väzňovi otázku:
-Prečo ste zatvorený ?
-Krivo ma obžalovali, blahorodie, - odvetil väzeň. – Som nevinný.
-A vy ? – spýtal sa druhého väzňa.
-Som tu pre nespravodlivosť súdu, - znela odpoveď.
Tretí väzeň odpovedal:
-Som tu, lebo sudca, ktorý ma odsúdil, zobral od mojich nepriateľov úplatok.
Cár sa zamračil nad týmito odpoveďami a znechutene odchádzal. Kým opustil celu, ešte sa obrátil na posledného väzňa, ktorý stál opretý o múr:
-A vy ste tu prečo ?
-Som zlodej, Vaše blahorodie. Držia ma tu preto, lebo som kradol.
-Tohto muža ihneď prepusťte ! – rozkázal cár svojmu pobočníkovi a na vysvetlenie dodal:
-Aby sa tí traja nevinní od neho nepokazili !
Cár Peter Veľký navštívil v Paríži hrob kardináli Richelieua. Unesený pohľadom na slávneho štátnika, zvolal:
-Ó, veľký Richelieu ! Keby si ešte žil, dal by som ti polovicu cárstva, aby som sa naučil, ako vládnuť v tej druhej !
Francúzska bakteriológ Louis Pasteur skúmal práve vo svojom laboratóriu baktérie kiahní, keď k nemu prišiel neznámy muž a prehlásil, že je sekundantom istého šľachtica, ktorého vedec urazil a ten si žiada zadosťučinenie. Pasteur sa k nemu obrátil a poznamenal:
-V poriadku ! Bol som vyzvaný a súboj, a preto si môžem voliť zbrane.
Tu sú dve skúmavky. V jednej sú baktérie kiahní, v druhej čistá voda. Ak váš priateľ, ktorý vás za mnou posiela, jednu skúmavku vypije, ja vypijem ochotne tú druhú !
Súboj sa nikdy nekonal !
Dino Pongrác, originálny liptovský zeman, bol driečny a mal neobyčajne vysokú postavu. Keď sa prechádzal na mikulášskych trhoch pomedzi ľudí, zdalo sa, akoby sedel a koni, a preto neraz pred ním ľudia vykrikovali:
-Nabok, nabok ! Vystupuj sa , ide chlap na koni !
Spisovateľ Karel Poláček bol veľký figliar. Raz sa stretol so éfredaktorom Prager Presse a hneď mu rozprával najnovšiu anekdotu. Tomu sa tak zapáčila, že hneď začal vyjednávať:
-Počujte, Poláček, ja ten vtip od vás kúpim za dvadsať korún . Ale potom bude môj, rozumiete ?
-Dvadsať korún je málo za taký dobrý vtip, - rozmýšľal nahlas Poláček.
-Dám päťdesiat, platí ?!
-V poriadku, za päťdesiat je iba váš ! – súhlasil s radosťou figliar Poláček. – prisahám, že sa k nemu už nebudem nikdy hlásiť !
Šéfredaktor vyplatil päťdesiatku a natešený Poláček ju ihneď skryl vo vrecku. keď už bol jednou nohou z dvier, obrátil sa a s úsmevom povedal:
-Aby som nezabudol, ten vtip, ktorý ste práve odo mňa kúpili, som si prečítal dnes vo vašich novinách !
Generál Pellisier sa raz v Alžírsku tak rozčúlil, že jedného vojaka udrel bičíkom po tvári. Vojak od zlosti vytiahol pištoľ a namieril ju proti Pellisierovi. Pištoľ nevystrelila.
-Tri dni prísneho väzenie ! – kričí Pellisier na vojaka . – Pre nedbalé ošetrovanie zbrane !
Ako je známe, má Pablo Picasso veľmi originálny prejav a svojráznu schopnosť vidieť svet okolo seba. Ako deväťdesiatročný navštívil rozsiahlu výstavu detských kresieb. Pozorne si prezrel všetky diela a poznamenal :
-Keď som bol v ich veku, kreslil som už ako Raffael Santi. Potom som však potreboval celý rad rokov húževnatej práce, aby som sa naučil kresliť ako deti…
Veľkého ruského fyziológa I. P. Pavlova pozýval princ Oldenburský do špiritistického krúžku . Pavlov dlho odmietal, že je to šarlatánstvo, a že tomu neverí . nakoniec sa však dal prehovoriť a prišiel. Keď sa už spoločnosť usadila, vyvolané médium nazvalo Pavlova géniom.
-Tak vidíte, - zajasal princ, - vy ste tomu neverili a médium vo vás hneď poznalo génia !
-To ešte nič neznamená, - namietal Pavlov .
-Ako to, že neznamená ? Ako potom vysvetlíte, že vo vás jedinom našlo médium génia ?
-Jednoducho. Mal som okolo seba samé uniformy, len ja som bol v civilných šatách !
Dino Pongrác, originálny liptovský zeman, mal svoj salaš, na ktorom každý rok vyprevádzal slávnostným spôsobom ovce . keď raz odchádzal zo salaša, opýtal sa v dobrej nálade svojho baču:
-Nuž, bača, a čieže sú to ovce ?
-Moje a božie, vaša milosť .
-A pod jeseň, keď ich do môjho dvora doženieš ?
-Pánove, sto bohov do jeho matere, - odvetil od dobrého vína podgurážený bača, na čom sa Pongrác chutne zasmial.
Slávny Picasso v spoločnosti rád hovoril :
-Keď som bol chlapec, matka mi raz povedala: „Ak sa staneš vojakom, budeš generálom. Ak sa staneš kňazom, skončíš ako pápež ! Je som sa však stal maliarom skončil som ako Picasso …
Husľového virtuóza Paganiniho pozval milánsky bankár na večeru . Hostiteľ sa chcel pochváliť jeho prítomnosťou, preto sa ho opýtal:
-Priniesli ste aj svoje husle ?
-Ďakujem za opýtanie, - odvetil Paganini, - moje husle však nikdy nevečerajú mimo domu !
V Hollywoode chceli nakrútiť životopisný film o Frederykovi Chopinovi. V hlavnej úlohe mal hrať Tony Perkins. Plán však stroskotal . Keď sa spytovali Perkinsa, prečo, odpovedal:
-Páni producenti sa nevedeli dohodnúť na tom, kto k tomu filmu skomponuje hudbu !
Keď slávny poľský klavírny virtuóz Ignác Paderewski dohral svoj veľký koncert, vyskočil k nemu na pódium z lóže jeden z ctiteľov a zvolal:
-Majstre, ďakujem vám ! Bol som v siedmom nebi !
-To sa čudujem, - odpovedal Paderewski, - ako rýchle ste sa dostali späť a Zem !
V Petrohrade sa všade čítali zakázané Puškinove verše . generálny gubernátor, gróf Miloradovič dostal tajný rozkaz, aby túto skutočnosť dôkladne vyšetril a podal o tom správu. Ten sa vybral k Puškinovi a mal v úmysle urobiť domovú prehliadku. Keď vysvetlil o čo ide, Puškin sa usmial a povedal:
-Márne sa namáhate, pán gróf, u mňa nenájdete ani jediný verš, všetko je rozobraté. Ak však máte záujem o tie zakázané verše, ja vám ich napíšem.
A skutočne. Puškin zasadol k stolu a všetky zakázané verše grófovi napísal.
Svojho času napísal Karel Poláček libreto k filmu „Pán Načeradec, kráľ kibicov „. Nakrúcania filmu sa ujal režisér Gustáv Machatý. Spolupracovali tak dokonale, že rodiaci sa film pozerali ako na svoje spoločné dielo . premiéra filmu bola v tom istom čase v Prahe i v Brne. Machatý bol na premiére v Brne a keď sa vrátil do Prahy, prvého, koho stretol, bol Karel Poláček.
-Mám tú česť vám oznámiť, - vyhlásil slávnostne Machatý, že váš film mal v Brne veľký úspech !
-Ďakujem, - odpovedal Poláček, ale ja vám musím oznámiť, že váš film v Prahe prepadol !
Britský profesor Edward Potts podal zaujímavý návrh, aby sa najbližšia Nobelova cena za mier udelila Eskimákom . Svoj návrh zdôvodnil takto:
-Eskimáci dosiaľ nikdy v histórii neviedli žiadnu vojnu a nemajú ani pre tento pojem vo svojej reči príslušné slovo !
Raz navštívil Picassa , vtedy už deväťdesiatročného, jeho starý obdivovateľ . Picasso mu ukazoval svoje obrazy a on sa nad nimi rozplýval.
-Aká krása, aká sviežosť, mladosť !
Slávny maliar na to iba poznamenal:
-Veru tak, na to, aby sa človek stal mladým, je potrebný dlhý, dlhý čas !
Keď sa hrali ešte nemé filmy, doprevádzané hrou a klavír, naklonila sa Henny Portenová vo filme Bludné cesty ponad zábradlie mosta, aby spáchala samovraždu. Vtom sa ozvalo z hľadiska:
-Henny zober so sebou aj klaviristu !
Puškin bol ešte veľmi mladý, keď sa v Petrohrade zúčastnil na jednom plese. Poprosil istú mladú dámu o najbližší tanec . Dáma sa posmešne pozrela na Puškina a povedala:
-Prepáčte, ale s dieťaťom netancujem !
Puškin sa zasmial a riekol:
-Odpusťte, milá slečna, ale nemohol som vedieť, že čakáte dieťa .
Zdvorilo sa uklonil a odišiel.
Ivan Petrovič Pavlov bol nielen múdry, ale aj veľmi ušľachtilý človek. Raz sa vyjadril o vojnách:
-Vojny sú v podstate zvieracie spôsoby, ako riešiť životné ťažkosti – spôsob, ktorý je nedôstojný ľudského rozumu s jeho nesmiernymi možnosťami.
Louis Pasteur, keď už bol slávnym, večeral raz na akomsi bankete, kde sa po bankete podávali čerstvé čerešne .
-Milostivá pani, - upozornil Pasteur svoju susedku, - na každom tomto krásnom plode sú tisíce neviditeľných mikróbov .
A hneď si dal priniesť pohár vody, v ktorej čerešňu najprv dobre umyl. V tom istom pohári umývala svoje čerešne a oná dáma .Neskôr musel Pasteur predniesť akúsi oslavnú reč. Keď skončil, mal tak vyschnuté v ústach, že sa hneď chopil pohára – toho, v ktorom si oplachoval čerešne – a na dúšok ho vypil.
Arnošt Paderlík, ktorý sa okrem maliarstva zaoberal aj sochárstvom, zhotovil k pätnástemu výročiu nášho oslobodenia dievčenský symbol mladosti „Pätnásťročnú“ . Socha mala zdobiť priečelie bruselského pavilónu v Parku Júliusa Fučíka . Hodina otvorenia výstavy sa blížila, práce bolo ešte veľa a tak sa pracovalo celú noc. Štukatéri zliepali z veľkých kusov monumentálnu zväčšeninu Pätnásťročnej“ . Konečne bola soche pripevnená aj hlava . Zrazu prišiel za Paderlíkom jeden zo štukatérov a ohlásil mu, že musia hlavu ešte raz odrapiť, lebo si v nej zabudol hodinky, aby mu pri práci nezavadzali . Paderlík to rozhodne odmietol, lebo čoskoro majú prísť už oficiálni hostia a nie je na to čas . Potom ho niečo napadlo :
Počujte, boli tie hodinky natiahnuté ?
-Boli, - odpovedal remeselník .
-Tak tá hlava musí ísť dolu . Keby niekto počul, že v nej tiká, to by sme to riadne schytali !
-Môj muž, - chváli sa herečka v prestávke natáčania, - mi dáva každý rok k narodeninám perlu .
-Pozrime sa, - hovorí na to obdivne Viktor Preiss, - to už musíte mať nádherný náhrdelník !
Keď bol ruský fyziológ Ivan Petrovič Pavlov v dvadsiatich rokoch na študijnom pobyte v USA často ho prenasledovali novinári . Jeden z nich sa opýtal :
-Pán Pavlov, aký je váš vzťah k sovietskemu režimu ?
Pohotový vedec lapidárne odpovedal:
-Je to môj vzťah k môjmu režimu !
Spisovateľa a výtvarníka Ivana Popoviča sa spýtala novinárka v súvislosti s chorobou šialených kráv :
-Odvažujete sa jesť hovädzie mäso ?
-Som všežravec . Odjakživa jem všetky mäsá vrátane Egri Bikavéru . Od istého času mi začali rásť rohy, rožky ba aj parožky . Ale stým som sa už dávno vyrovnal .
Slávny francúzsky lekár Portal predpísal pacientovi diétu. Pacient sa usilovne bránil, bol totiž veľký jedák. O tri dni lekár navštívil pacienta, dôkladne ho prezrel, potom ho chytil za ruku, preskúmal mu pulz a povedal prísne:
-A či som vám včera nezakázal jesť vajce na mäkko ?
-Och, nemohol som odolať, - priznal sa pacient. – Ako ste to poznali ? Veď tepna predsa nerozpráva !
-Práve tá vás prezradila, - odsekol neochotne doktor Portal.
–Vajce obsahuje fosfor a bielkovinu, čo dráždi žalúdočné steny a následky sa prejavujú v zrýchlenom pulze.
Usvedčený hriešnik sľúbil, že sa polepší. Lekár odchádzal. Jeho asistent plný obdivu a nadšenia nad úžasným výkonom svojho učiteľa, sa na chodbe spýtal:
-Ako ste len mohli podľa tepny poznať prehrešenie pacienta ? Ste veľký lekár !
-A vy ste veľký chumaj, - odsekol doktor Portal. – Veď ten lotor mal kúsok vaječného žĺtka na košeli !
Pabla Picassa sa raz opytovali, či by vedel charakterizovať dámsku bielizeň svojej doby.
-Ťažko, priatelia, - odpovedal Picasso. – Tam, kde bola skrytá, bolo by bývalo veľmi nediskrétne ju obzerať, a tam, kde bolo možné ju vidieť, tam väčšinou žiadna bielizeň nebola !
Veľký ruský reformátor cár Peter I. neznášal pijanov. Proti tým, ktorí sa často oddávali tejto neresti bojoval originálnym spôsobom. V meste Petrozavodsk sa našiel dokument, podľa ktorého na cárov príkaz „udeľovali“ nenapraviteľným pijanom železnú medailu, ťažkú vyše šesť kilogramov, kde bolo napísané : „Za opilstvo“. Toto vyznamenanie pripevnili na krk železnou reťazou, aby sa s ocenením nemohli rozlúčiť ani vo dne ani v noci !
Frank Pacheco, lekár profesionálneho boxera Muhammada Aliho spomínal často na kariéru svojho chránenca:
-Ali nepoužíval pri svojich vrcholných výkonoch povzbudzujúce prostriedky. Na rozdiel od iných špičkových športovcov, nikdy ich nepotreboval. Bol dosť bláznivý aj bez dopingu…
Autor Emancipantiek, poľský spisovateľ Boleslav Prus, nebol nikdy nepriateľom žien . Napriek tomu však v súkromnom živote prednášal ironické úvahy o ženách :
-Ženské klebety nemôžu nám mužom prednášať. Mužské ucho je skonštruované tak, že pracuje dva krát pomalšie ako ženský jazýček . V dôsledku toho sotva polovica slovíčok dochádza do nášho vedomia.
Spisovateľ Karel Poláček sa zveril svojmu priateľovi, že začína písať nový román.
-A ako ti to ide ? – zaujímal sa priateľ.
-Veľmi zle ! – povedal Poláček smutne, - vlastne mi to vôbec nejde.
Akosi som sa pokazil pri filme.
-Tak to píš priamo pre film ! – radil mu priateľ.
-To sa mi vôbec nedá, - zastenal Poláček, - na film som sa príliš pokazil literatúrou !
S niektorými žiakmi mal maliar profesor Max Pirner ťažkosti . Napríklad aj s Luďkom Maroldom . Ten totiž maľoval u Pirnera svoj „Rínok“ . profesor idealista mu stále niečo vytýkal . Raz to Marolda napálilo, tresol náradím a prehlásil, že by si to mohol profesor maľovať sám . Vtedy sa Pirner stiahol akosi do seba, zamyslel sa a nakoniec povedal :
-Viete, priateľu, to je tak : Aj cvičiteľ naučí somára kadejakým kúskom . Keby však chcel somár, aby to cvičiteľ dokázal sám, tiež by sa mu to nepodarilo !
Giaccomo Puccini požiadal ešte ako mladý skladateľ presláveného libretistu tých čias Crottiho, aby mu napísal libreto k opere.
-Ešte to by mi chýbalo, - odmietol Crotti povýšene. –
Nemôžem predsa do jedného voza priahať koňa so somárom.
Urazený Puccini odpovedal:
-Chápem, že nie ste ochotný kvôli neznámemu skladateľovi riskovať svoje dobrá meno. Kto vám však dal právo na to, aby ste ma označili za koňa?
V malých českých kúpeľoch sa stretol Karel Poláček so svojim priateľmi, ktorí si sťažovali:
-Predstav si, kamarát, že tunajšie výčapy nestoja za nič. Boli sme už v niekoľkých, ale všade je fúra múch.
-Ja vám poradím, - odvetil Poláček, - choďte tam vždy medzi dvanástou a jednou hodinou. Uvidíte, že je tam muchoprázdno. Vtedy sú totiž všetky muchy v jedálni !
Karel Poláček pracoval v Lidových novinách ako lokálkár. Raz si ho zavolal šéf, aby mu vyslovil svoju nespokojnosť:
-Počúvajte, Poláček, pán Čapek vás síce presadzuje, lebo sa mu páčia vaše lokálky a súdničky, predsa by som vám rád povedal, že máte pomerne chudobný slovník. Mali by ste na sebe usilovnejšie pracovať, hlavne viac čítať.
-Napríklad Anatola Franca ?
-Prečo nie ? Je to geniálny štylista. Čítanie jeho diel vám veľa dá !
-A keby som bol odpoly taký geniálny ako Anatole France, boli by ste so mnou spokojný ?
-Vy hádam žartujete !
-Chcel by som povedať, keby som mal aspoň polovičku slov v zásobe…
-No počkajte…
-Nepočkám, pán šéf, Anatole France má v celom svojom geniálnom diele päť tisíc rôznych slov. A ja si na polovičku, tých dva aj pol tisíc vždy trúfnem !
Slávna americká filmová hviezda Mary Pickfordová sa svojho času vyzdobiť svoju novú vilu slnečnými hodinami . Jej veľký priateľ Douglas Fairbanks s tým súhlasil a hneď zariadil potrebné . Potom pozvali najlepších priateľov aj filmových magnátov na garden party. Veľký šéf filmovej spoločnosti MGM, Samuel Goldwyn a režisér Cecil B. de Mile sa tiež zúčastnili . Starý Sam sa udivene pozrel na veľkú maľbu na stene vily a opýtal sa k čomu to je .
-To sú slnečné hodiny, - vysvetľoval režisér .
-Slnečné hodiny ? A k čomu to je ?
-Tieň tej paličky ukazuje behom slnečného dňa čas !
-To je zaujímavé, - krútil hlavou slávny producent, pozrime sa, aký je ten náš svet podivuhodný . Každým dňom sa človek stretne s nejakým úplne novým vynálezom . No, počuli ste to niekedy ? Vraj slnečné hodiny !
Na ľavom brehu Seiny v Paríži je galéria moderného umenia . Pri vchode do výstavnej sály je stolček s takzvanou zlatou knihou návštevníkov . každého hosťa požiadajú, aby tam napísal svoje meno, dôvod návštevy a svoj názor na vystavené diela . Raz v tejto galérii vystavoval Pablo Picasso. Keď výstava skončila, prezrel si celú zlatú knihu, aby sa presvedčil o mienke návštevníkov. Na jednej strane celkom dole našiel tieto slová:
-Meno : Jean Dupont . Názor na diela : Nerozumiem tomu . Dôvod návštevy : Vonku začalo pršať .
Skladateľ Puccini sa raz prechádzal po uliciach a na jednom nároží si všimol žobráka, ktorý hral na husliach jednu z jeho známych árií . Zastavil s, načúval a potom mu povedal :
-Práve túto vec by ste mali hrať trochu rýchlejšie …
Na druhý deň šiel opäť okolo toho istého nárožia . Žobrák stál na svojom obvyklom mieste, zasa hral, len pred ním bola tabuľka :
-Pucciniho žiak je v núdzi .
Nezabudnuteľný francúzsky filmový herec Gérard Philipe dostával denne veľký počet listov . Boli to väčšinou listy od žien, ktorým sa stal Gérard idolom . Raz sa ho opýtal priateľ :
-Počuj, Gérard, ty aj a tie listy odpovedáš ?
-Nie, teraz už nie . Urobil som tak raz a skončilo to malérom . Zhodou okolností som odpovedal ne list, ktorý v mene svojej priateľky poslala moja manželka . Nechci to počuť !
Dorothy Parkerová zdôvodňuje, že radšej rozpráva so ženami, než s mužmi takto :
-Keď sa rozpráva s mužom, viem, že mu to ide jedným uchom dnu a druhým von . Keď sa však rozprávam so ženou, viem, že je to vchádza dnu oboma ušami a von to vychádza ústami !
Jindřich Plachta mal rád uznanie a tešil sa aj z toho, keď ho ľudia niekde spoznali, usmiali a obzreli sa za ním . Raz cestoval v električke, kde upútal pozornosť dvoch cestujúcich . Štuchali do seba lakťami a usmievali sa naňho . Plachta v presvedčení, že sa im asi páči práve premietaný film Muži v ofsajde, im priateľsky pokýval hlavou . Keď cestujúci vystupovali, povedali Plachtovi :
-Hej, človeče, vy máte vo vrecku zažatú baterku !
Švajčiarsky fyzik Wolfgang Pauli dostal raz k posúdeniu prácu jedného z mladých adeptov vedy . Po dlhom čase sa ho opýtal kolega , ktorý mu prácu zveril, čo si o nej myslí . Pauli odpovedal :
-Neviem, či sa táto práca dá považovať aspoň za zlú !
Slávny herec Ernst von Possart sa svojho času stal generálnym intendantom mestského divadla v Mníchove . Raz ho nesmelo oslovila mladá herečka :
-Majstre !
-Prosím vás, milá slečna, načo tak honosne, - odpovedal herec, mňa môžete oslovovať oveľa jednoduchšie : Vaša Excelencia, pán generálny intendant profesor doktor Ernst von Possart !
Keď Raymond Poincaré po prvý raz kandidoval do poslaneckej snemovne, vyčítal mu ktosi, že má iba dvadsaťšesť rokov .
-Je to iste chyba, - priznával sa politik, - ale ubezpečujem vás, že sa v tomto ohľade každým dňom zlepšujem !
Šéfredaktor Klíma vyvesil v redakcii priamo na dvere svojej kancelárie takýto oznam :
-Môj čas je drahý !
Druhý deň prišiel do redakcie Karel Poláček. Po jeho odchode zistil Klíma, že mu na vonkajšiu ceduľu pripísal :
-Lacno predám za voz voľného času . Karel Poláček .
Prírodovedec Ján Evangelista Purkyně často zabával spoločnosť na výlete zaujímavými historkami zo života zvierat . Raz prišli k hromade hliny, vyrytej krtkom. Rozvinula sa debata, či je krt užitočný, alebo nie . Ján Evangelista poznamenal, že je to užitočné zvieratko, pretože sa živí hlavne pandravami, ktorých skonzumuje také množstvo, ako on sám váži .
-Prosím, pán profesor, - ozvala s ajedna dáma, - ako môže ten krt vedieť, koľko sám váži ?
Ako je známe, bol Nicolo Paganini veľmi namyslený a ctižiadostivý . Raz sa dopočul, že istá slávna herečka by sa chcela s ním zosobášiť . paganini poznamenal :
-Jasné, že by sa za mňa vydala ! Chcela by ma počúvať hrať na husliach celkom zadarmo !
Epirského kráľ Pyrhusa vyzvali, aby vyhnal z krajiny istého notorického ohovárača .
-Len ho tu nechajte, - rozhodol kráľ. – Vždy je lepšie, keď bude na nás nadávať doma a nie u cudzích !
Keď bol ruský cár Peter I. na francúzskom kráľovskom dvore, všimol si istého dvorana, ktorý mal každý deň šaty iného strihu .
-Tento šľachtic je zrejme nespokojný so svojim krajčírom, - konštatoval Peter.
Do redakčnej miestnosti Josefa Horu vstúpi Karel Poláček a podľa svojho starého zvyku sa mu začne prehŕňať v papieroch na písacom stole . Leží tam aj zbierka Horových básní . Poláček ju otvorí a číta :
-Podobám sa kvitnúcemu stromu …
Zatvorí knihu a poznamená :
-Hora, vy ale máte starosti !
Francúzsky spisovateľ a kritik Jean Paulhan pri príležitosti svojich narodenín povedal:
-Mám už osemdesiattri rokov . Snáď som si ten vek ani nezaslúžil, nikdy som si však nepripúšťal, že by staroba mohla byť taká zaujímavá a príjemná. Mávam nové pocity, ktoré sa mi doteraz javili ako neskutočné výmysly literatúry. Dokonca začínam rozumieť aj iným ľuďom !
Akademik J. P. Pavlov prehlásil nie dlho pred svojou smrťou :
-Vo svojich pokusoch som sa dostal až k mozgu psa, teraz sa pustím do skúmania nervovo vyšinutých . Kým sa však začnem zaoberať ľudskými jedincami, musím preštudovať ešte hercov !
Pablo Picasso povedal raz svojmu priateľovi, že by ho rád portrétoval . Ten sa ani nestačil poriadne usadiť v kresle, keď Picasso povedal :
-Hotovo !
-Ako ? Tak rýchlo ? Veď nesedím ani päť minút ! – čudoval sa priateľ .
-Nezabúdaj však, drahý priateľ, že ja ťa poznám už celých štyridsať rokov ! – odvetil Picasso .
Herec Jindřich Plachta bol v bani Fierlinger vo Vinařiciach veľmi známy , pretože tam často chodieval na brigádu . Mali ho tam radi nielen ako populárneho herca, ale aj preto, že vedel odviesť kus poriadnej práce . Raz sa tam opäť objavil v baníckom oblečení čakal na sfáranie . Pritočil s ak nemu mladý baník a prihovoril sa :
-Počuj, kamarát, dnes má prísť ten pražský herec Plachta, nepočkáme ho ?
Plachta sa zasmial a odpovedal :
-Ty sa na Plachtu vykašli a hybaj radšej do poriadnej roboty !
O Picassovi kolovala v Paríži táto anekdota:
-Jednej tmavej noci zistil, že má v byte zlodeja. Vyskočil z postele a utekal za ním. Chytiť ho nemohol, tak si ho aspoň spamäti nakreslil. Prežíval práve svoje kubistické obdobie a kresbu odovzdal polícii. Na druhý deň polícia zatkla podľa kresby jedného francúzskeho ministra, jedného španielskeho býka a jeden šijací stroj .
Veľký husľový virtuóz Nicolo Paganini bol pozvaný do vysokej spoločnosti na večeru . Na pozvánke bolo pripísané:
-Veľmi vás prosíme, aby ste si nezabudli vaše husle !
Paganini, ktorý vycítil, že ho pozvali iba preto, aby im predviedol svoje umenie, odpovedal obratom:
-Ľutujem, že nemôžem prijať vaše láskavé pozvanie. Sľúbil som sa na ten termín inde . Moje husle sú však voľné, a tak ich môžem s veľkým potešením poslať k Vám.
Aténsky vládca Peisistratos mal prekrásnu dcéru. Raz sa stalo, že ju pobozkal verejne jeden aténsky občan, lebo ho jej krása natoľko očarila, že sa neovládol. Bratia dievčiny boli rozhorčení nad týmto činom a žiadali, aby bol vinník prísne potrestaný. Otec Peisistratos však bol inej mienky :
-Čo by sme potom robili s tými, čo nás nenávidia, keď chceme trestať tých, čo nás milujú !
Keď slávny španielsky maliar Pablo Picasso dostal od parížskej univerzity titul doktor honoris causa, pristúpil k nemu jeden z priateľov, zablahoželal mu, ale tiež poznamenal:
-Priznám sa, nemám rád moderné maliarstvo. Je to pre mňa nezrozumiteľné.
-Moderné obrazy sú ako ženy, - odpovedal mu Picasso, - ťažko si ich môžeme obľúbiť, ak sa im usilujeme rozumieť.
Mladá reportérka sa spýtala Pabla Picassa ako je to, že straší muži pôsobia zachovalejšie, ako staršie ženy. Odpovedal:
-Lebo štyridsaťročná žena má obyčajne už najmenej päťdesiat rokov !
Maliar Antonín Procházka spolu s manželkou boli veľkými záhradkármi. Raz mali návštevu a tak sa svojou záhradkou popýšili. Jeden z návštevníkov sa však podivil, že v ich krásnom kráľovstve nemajú tie prekrásne ruže, ktoré boli v tom čase módou. Pani domu však poznamenala:
-Tie sme už mali.
-A neosvedčili sa ?
-Nie, vysvetlila pani Linka, - neboli trvácne !
-A to ako ?
-Niekto nám ich cez noc ukradol !
Keď bol nezabudnuteľný francúzsky filmový a divadelný herec Gérard Philipe ešte malý chlapec, mal veľmi rád svoju babičku. Jedného dňa
prišla babička od kaderníka a malý Gérard takmer skamenel. Nechala si skrátiť vlasy a vrátila sa s chlapčenským účesom, ktorému sa vtedy hovorili bubikopf.
-Vieš, že teraz vôbec nevyzeráš ako babička ? - komentoval zmenu malý Gérard.
-Ale choď, prosím ťa, - smiala sa polichotená babička. - Ako teda vyzerám ?
-Ako deduško, - odvetil Gérard.
O nezrozumiteľnosti niektorých kompozične riešených obrazov Pabla Picassa koluje celý rad historiek. Pri vernisáži parížskej výstavy Picassových obrazov pristúpil k prítomnému autorovi jeden z návštevníkov s otázkou:
-Prosím vás, koho predstavuje tá fantasticky krásna postava hlavou dolu na tomto obraze ?
Picasso sa dôverne naklonil k návštevníkovi, ktorého samozrejme poznal. Bol ním francúzsky námorný kapitán Jacques Yves Cousteau, morský bádateľ a tvorca mnohých dokumentárnych filmov nakrúcaných pod vodou.
-Drahý priateľu, - zdôveroval sa Picasso, - nikomu to nehovorte, ale ja som sa na tomto obraze pokúsil namaľovať potápača !
Raz v zime sa spisovateľ Karel Poláček vypravil do Krkonôš. Keď večer zostupoval z Medvedej búdy, samozrejme v mestskom oblečení a v poltopánkach, všade bolo zamrznuté a kĺzalo sa. Poláček sa šmýkal tak, že sa vždy prekĺzol od stromu ku stromu a tam sa vždy zachytil. Tak objímajúc stromy vykríkol s objaviteľským údivom:
-Je to ohromný vynález, že sú v lese stromy !
Francúzsky spisovateľ Raymund Queneau tvrdil, že román sa majú čítať od prostriedku. -Má to svoje výhody . Čítanie vás vzrušuje dva krát . Rozmýšľam ako sa román skončí a ako sa začína .
Jeden z menej známych pianistov sa raz v spoločnosti chvastal, že jeho koncerty navštevuje toľko poslucháčov, že v koncertnej sieni niet už jediného miesta a ostatní sa tiesnia na chodbách. Prítomný husľový virtuóz Nicolo Paganini, ktorý vystatovanie počul, povedal:
-To je nič ! Na mojich koncertoch je toľko poslucháčov, že aj ja sám musím stáť !
Gróf Štefan Pongrác, ktorý pre herečku, ktorá od neho utiekla a uchýlila sa v Banskej Bystrici, vyhlásil mestu vojnu týmto ultimátom :
-My, gróf Štefan Pongrác z Liptovského Svätého Mikuláša, dedičný pán na zámku Nedeci, posielame pozdrav magistrátu mesta Banskej Bystrice. Esterou zvaná devica, ktorú sme za päťsto zlatých kúpili od žilinských komediantov, zutekala s barónom Behencym a zdržuje sa v banskej bystrici. Preto vyzývame šľachetné mesto, aby vydalo bez odkladu túto devicu našim vyslaným. Lebo ináč u mesta bystrice nezostane kameň na kameni : so zemou sa zrovná. Ináč vám naklonení zostávame. Gróf Štefan Pongrác. Z historických prameňov je známe, že mesto ani po takomto ultimáte devicu nevydalo.
Slávny francúzsky herec Gérard Philipe nemal ľahké začiatky.. Mnohí jeho priatelia neverili v jeho úspechy jednak filmové, jednak divadelné. Často ho dráždili zlomyseľnými otázkami. -Včera som mal naozaj úspech, - nedal sa mladý Philipe. – Keď po mojom monológu spustili oponu, ozval sa v hľadisku búrlivý potlesk.
-Čo nepovieš, - smiali sa priatelia. – To musela byť naozaj pekná opona.
Slávny maliar Pablo Picasso býval svojho času na vidieku. Raz k nemu prišiel poštár a po odovzdaní listov si prezrel aj umelcov ateliér. Zrazu sa ozval :
-To som ani nevedel, majstre, že už aj váš malý synček maľuje !
Slávneho talianskeho básnika Francesca Petrarcu sa spýtali, prečo sa neoženil.
-Och, - vzdychol básnik, - odkiaľ potom budem čerpať námety pre moju obľúbenú poéziu ?!
Jindřich Plachta hral raz pohostinsky v malom vidieckom meste. Keď bolo po predstavení, zašiel do miestneho hostinca na občerstvenie. Pri vedľajšom stole oznamoval miestny ochotník ostatným stolovníkom :
-Pozrite sa, tam sedí Plachta, ktorý hrá moje úlohy v Prahe !
Na otázku, čo pokladá za najväčší zázrak v umení, Picasso odpovedal :
-Rubensove obrazy !
-A to už prečo ?
-Lebo z dvoch tisíc obrazov, ktoré Rubens namaľoval, sa do dnešných čias zachovalo štyri tisíc !
Známy poľský skladateľ Ignacy Paderewski koncertoval ako mladý začínajúci klavirista v istom francúzskom mestečku. O koncert nebol veľký záujem a tak sa okrem starostu a jeho manželky dostavilo iba niekoľko záujemcov. Napriek tomu hral pianista s veľkým nadšením. Po skončená koncertu sa Paderewski obrátil k poslucháčom a povedal :
-Ďakujem, vážení, za záujem. Teraz mám tú česť, pozvať vás všetkých na večeru !
Obecenstvo bolo prekvapené, ale všetci bez váhania pozvanie prijali. Večere stála mladého hudobníka kopu peňazí, ale aj tak sa mu to vyplatilo. Na druhý deň bol koncert do posledného miesta vypredaný.
Theodor Pištěk cestoval svojho času na jednu z dedín, kde filmoval český film Maryša. Na ceste ležalo niekoľko zabitých sliepok, obetí nastupujúceho motorizmu. Pištek si ich s ľútosťou obzeral a poznamenal :
-Potom nemá byť vajcový koňak tak drahý !
Francúzsky filozof, matematik a fyzik Blaise Pascal sa pohyboval v duševných sférach, o ktorých obyčajní smrteľníci nemali ani tušenie.
-Ako sa vám darí v manželstve ? – opýtal sa raz vedca jeho priateľ. – Ako ste k sebe mohli nájsť vhodnú partnerku ?
-Asi som mal šťastie, - zasmial sa Pascal, - moja žena ma natoľko miluje, že mi niekedy aj rozumie !
Istý časopis skúmal túžby najnežnejšej polovičky ľudstva. Okrem mužov dali slovo aj dáme a to Magde Pavelekovej. Tá sa vyjadrila :
-Muži túžia po poslušnej žene. A žena by sa tak mala tváriť. Keď to dokáže dobre zahrať. Keď to dokáže dobre zahrať, tak je v rodine pokoj. Muž je totiž lovec a keď už nejakú tú sliepku uloví, nech ho aspoň poslúcha !
Keď Sparťanovi Pausaninovi vyčítali, že s azle vyjadroval o lekárovi, ktorého nikdy nevyskúšal, riekol :
-Keby som ho bol vyskúšal, asi by som už nebol schopný vyjadriť sa o ňom !
Vo svojich hereckých začiatkoch hral Jindřich Plachta ako ochotník v hre „Alibaba a štyridsať zbojníkov“. Pretože však zbojníkov bolo len osem, museli všetci päť krát prejsť cez javisko. Plachta hral jedného zo zlodejov. Diváci však vysokého Jindřicha ľahko poznali a keď prechádzal scénou už po piaty raz, sprevádzali ho zborovým pokrikom :
-Hip, hip, zlodej, posledné kolo !
V spoločnosti, kde bol práva Picasso, začali hovoriť o domácich zvieratách. Väčšina vychvaľovala dobré vlastnosti psov. Picasso dlho mlčal, nakoniec však prehovoril :
-Môj priateľ, Jean Cocteau mal radšej mačky. Odôvodňoval to tým, že je veľa policajných psov, ale o policajných mačkách ešte nikdy nepočul !
V Londýne vystupoval v tom istom čase trpaslík Tom Pucce vo varieté a dvojmetrový francúzsky spevák Lablanche v opere. Bývali v jednom hoteli a izby mali vedľa seba. Istá dáma, ktorá chcela vidieť slávneho trpaslíka v súkromí si splietla dvere a vletela do izby, kde odpočíval dlháň.
-Ó, prepáčte, - zajachtala, - chcela som navštíviť trpaslíka Toma Pucea !
-To som ja, vážená pani !
-Vy ? - žasla, - vy ste trpaslík Tom Puce ?
-Len v divadle, vážená pani. Doma si vždy urobím pohodlie !
Vyjadril sa raz Picasso v spoločnosti :
-Chcel by som žiť s hromadou peňazí ako chudobný človek !
Írsky básnik John Pinter neskrýval svoj skromný pôvod, ale úspechy mu otvorili dvere všetkých salónov. Raz na jednom večierku sa ho mladý lord opýtal:
-Mister, Pinter, váš otec bol naozaj predavač ?
-Áno.
-A prečo ste nezdedili jeho zamestnanie ?
Pinter sa usmial a zdvorilo sa spýtal:
-Nuž, a či váš otec nebol džentlmen ?!
Vojvodca Pausanias sa preslávil neúspešným pokusom zmocniť sa pomocou Peržanov vlády nad Gréckom v roku 468 pred Kr. Za trest ho zamurovali v Artemidinom chráme v Sparte. Raz mu vyčítali, že sa nepekne vyjadril o lekárovi, ktorého nemal možnosť spoznať ani ako pacient. Svojim protivníkom odvetil :
-Keby som ho poznal, asi by som už teraz o ňom nemohol hovoriť !
V čase, keď Karel Poláček písal humoristický román Muži v ofsajde, chodieval často v nedeľu na Viktorku. Raz cez prestávku futbalového stretnutia zašiel do búdky rozhlasového reportéra a povedal mu :
-Pán Laufer, Slávisti vás chvália, že dobre reportujete, ale prosia vás, aby ste hovorili trochu pomalšie, lebo nevládzu tak rýchlo behať !
Zaujímavé kameňáky vedel rozprávať Miloš Pietor. Obvykle začal otázkou :
-Koľko Tešínov je v Čechách ?
Keď sa spoločník vzdal, začal ich vymenovávať :
-Tešínov v Čechách sú tri : Český, Poľský a Nový Jičín !
Epeirský kráľ Pyrhos, ktorý sa preslávil draho získanými víťazstvami, oboznámil Kinea z Thessálie so svojim plánom dobyť Itáliu.
-A čo budeme robiť, - pýta sa Kineas kráľa, - až dobyjeme Rím ?
-Len čo ho dobyjeme, máme v moci celú Itáliu.
-To je pekné, a čo potom ?
-Potom je na rade Sicília.
-Nádherné. Slovom, Sicília je cieľom nášho ťaženia ?
-Ani nápad. Sicília je iba odrazový môstik do Kartága . Potom je na rade Líbya.
-Výborne. A čo urobíme potom ?
-Potom sa už nemusíme obávať žiadnych nepriateľov.
-To je povznášajúci pocit. A čo budeme robiť potom ?
-Potom ? Potom budeme oslavovať !
-Som nadšený tvojim plánom ! Si naozaj najväčší panovník všetkých čias. Len jednému nerozumiem ! Prečo neoslavujeme hneď ?
Keď sa pýtali Pythagora, prečo dal svojmu nepriateľovi za ženu dcéru, odpovedal :
-Lebo som mu nemohol dať nič horšie !
Istý klavirista sa na akomsi večierku chvastal, že jeho koncerty navštevuje vraj toľko poslucháčov, že sa mnohí z nich nedostanú ani len do koncertnej siene, ale sa musia tlačiť vonku na chodbe. Na to sa ozval virtuóz Nicolo Paganini, najslávnejší huslista všetkých čias, ktorý bol náhodou v tej istej spoločnosti:
-To nič nie je ! Na mojich koncertoch je toľko poslucháčov, že ešte aj ja sám musím stáť !
Poľský klavírny virtuóz Paderewski dal raz svojej žiačke zahrať Schubertovu sonátu. Najprv jej však vysvetlil obsah skladby a upozornil ju, že skladateľ pri komponovaní myslel na milovanú ženu. Žiačka začala hrať.
-Prestaňte ! - zvolal vzápätí Paderewski. - Asi som sa mýlil. Túto sonátu nemohol Schubert zložiť pre milenku. Tú určite zložil pre svokru !
Sparťan Polykratidas s niekoľkými druhmi odišiel ako vyslanec do Perzie. Tam sa ich pýtali, či prišli vo svojej vlastnej záležitosti, alebo z poverenia štátu.
-Keď pôjde jednanie dobre, - odpovedal Sparťan, - sme zmocnenci štátu; keď pôjde špatne, sme súkromnými osobami !
Ignacy Paderewski raz spomínal, že počas koncertného turné po Latinskej Amerike objavil v miestnych novinách takúto recenziu:
-V našom meste koncertoval známy klavirista Paderewski. Uznávame, že hral prekrásne.
Bol však od neho predsa len drzé pýtať za jednu vstupenku libru. Nedávno vystupoval u nás iný umelec, ktorý nielenže hral na klavíri, ale ešte aj na trúbke, klarinete a na hoboji a napriek tomu stál jeden lístok na jeho koncert iba dva šilingy !
Bohatá Američanka, ktorá navštívila Picassov parížsky ateliér, aby si kúpila niektoré z posledných jeho diel, sa nakoniec rozhodla pre jedno z menších zátiší.
-Vezmem si tento, - povedala. - Koľko stojí ?
-Desaťtisíc dolárov, - odpovedal Picasso.
Kým si Američanka dala dielo zabaliť, požiadala ešte umelca, aby jej vysvetlil, čo vlastne obraz znamená.
-To je jasné, - odpovedal umelec. - Pre vás je to jednoducho Picasso a pre mňa desaťtisíc dolárov.
Istá dáma noblesnej parížskej spoločnosti sa zdôverila Picassovi:
-Majstre, vašim obrazom vôbec nerozumiem.
-A po čínsky rozumiete ?
-Nie, ale ako to súvisí ? - odvetila nechápavo.
-Vidíte, madam, ak chcete čínštine rozumieť, musíte sa po čínsky naučiť !
Peisistratos, aténsky vládca, - mal krásnu dcéru. Tak krásnu, že ju jeden aténsky občan pobozkal na ulici, lebo sa nedokázal ovládnuť. Bratia tejto dievčiny to pociťovali ako urážku a dožadovali sa čo najprísnejšieho potrestania odvážlivca. Peisistratos sa však rozosmial:
-Čo by sme potom spravili tým, ktorí nás nenávidia, keď chcem potrestať tých, ktorí nás milujú ?!
Phokion stál v čele aténskeho štátu v dobe Filipa a Alexandra. Bol známy svojou nepodplatiteľnosťou. Keď si Alexander Veľký podrobil Grécko, poslal Phokionovi, ktorý žil v biednych pomeroch, sto talentov. Phokion sa pýtal posla, z akých dôvodov mu boli peniaze darované. Posol mu vysvetlil, že Alexander je presvedčený, že Phokion jediný zo všetkých Atéňanov je riadnym človekom
-Tak nech ma takým aj naďalej nechá byť, - odkázal Phokion a dar vrátil.
E.O.Paulen kreslil plagát k filmu „Florentský klobúk“. Sedí v kantíne Ufa a okolo neho sa rozpráva o schopnostiach veľkých hercov meniť podobu.
-Kraus je u nich najväčší, - hovorí Paulen, - práve som ho nakreslil, že ho nikto nepozná !
Manželka Aemilia Paula mala najlepšiu povesť ako žena so všetkými prednosťami. O to bol väčší jej údiv, keď vyšlo na známosť, že sa manželia Aemiliovi rozchádzajú.
-Ako si to mohol urobiť, - pýta sa vyčítavo priateľ – nebola snáď cudná, nebola krásna, nebola bohatá ?
Vtedy sňal Aemilius svoj sandál a podržal ho priateľovi pred očami :
-A čo tento ? – spýtal sa. –Nie je krásny, nie je nový, nie je ozdobný ? A vieš ty vôbec, kde ma tlačí ?!
Doktor Plzák na návšteve u starších manželov bol príjemne prekvapený, keď videl ako milo jedná hostiteľ s manželkou.
-Počúvaj sem zlatko… srdiečko…, to je predsa tam. pusinka, prosím ťa, prines…
-To je neuveriteľné, - prehlási doktor Plzák, - že po toľkých rokoch manželstva sa tak pekne prihovárate manželke !
-A čo mám robiť, pán doktor, keď som zabudol, ako sa volá…
Picasso navštívil výstavu detských kresieb. Po prezretí obrazov deväťdesiatročný umelec povedal :
-V ich veku som maľoval ako Rafael. Potreboval som dlhé roky práce, aby som mohol začať maľovať ako deti !
Náš vynikajúci herec a pedagóg Július Pántik bol známy aj tým, že rozprával v zdrobneninách. Raz išiel s priateľmi na večeru a dal si jedlo s prílohou kečupu. Keď sa mu skôr minul kečup, privolal si čašníčku a povedal jej :
-Vy ste taká peknučká, milučká a šikovnučká čašníčka, nože mi prineste ešte trošičku toho kečupičku…
Počas vlády kráľa Karola Philipa sa vo Francúzsku veľmi rozmohla korupcia. Za jedným z kráľovských ministrov prišiel istý muž a vraví :
-Dám vám desať tisíc frankov a nedozvie sa o tom živá duša !
-Dajte mi dvadsať tisíc, - odvetil minister, - a povedzte to komu chcete !
Na jednom večierku literárneho vedca Michala Považana priam dotieravo prenasledovala nie práve najmladšia a najkrajšia dáma. Márne pred ňou unikal. Nakoniec ho vohnala do kúta a vnucovala sa mu otázkou :
-Povedzte mi úprimne, drahý majster, - aké vo vás vzbudzujem pocity ?
-Tie najvznešenejšie, - odvetil Považan. – Napríklad pocit, že začnem nenávidieť hriech…
Rok 1870. Rakúsky generál Pflanzer prišiel na inšpekciu do maďarských kasární. V jednej izbe mužstva vidí obraz maďarského hrdinu, vodcu protirakúskeho povstania Juraja Rákociho.
-Čo je to za obraz ? – rozčúli sa generál.
-Poslušne hlásim, pán generál, to je jeden pán generál, - hlási veliteľ izby.
-Generál, generál, ale aký generál, ja som tiež generál…
-Poslušne hlásim, pán generál, lenže toto bol múdry generál…
Keď prišla do Atén prvá, ešte neistá správa o Alexandrovej smrti a všetci aténski rečníci vyzývali k okamžitému povstaniu a vyhláseniu vojny Macedónii, radil Pokion, aby sa počkalo, až prídu presnejšie správy.
-Pretože, - hovoril, - keď je Alexander mŕtvy dnes, bude iste mŕtvy tiež zajtra a neskoršie !
Veľký český básnik a filozof František Palacký na sklonku svojho života povedal :
-S históriou sú problémy tri krát: prvý raz, keď sa žije, druhý raz, keď sa píše a tretí raz, keď treba vysvetľovať napísané…
Herec Jindřich Plachta mal veľmi rád prejavy uznania a obdivu a tešil sa z toho, keď ho ľudia na ulici spoznávali, usmievali sa a obzerali sa za ním. Raz pri ceste električkou upútal pozornosť dvoch mládencov. Štuchali sa navzájom lakťami a usmievali sa na Plachtu. Herec presvedčený, že sa im akiste páčil v práve premietanom filme Muži v ofsajde, priateľsky im pokýval hlavou. Keď však mládenci vystupovali z električky, povedali Plachtovi:
-Hej, človeče, máte v náprsnom vrecku zapnutú baterku…
V Picassovej spoločnosti sa hovorilo o skazenosti dnešnej mládeže.
-Je to pravda, - súhlasil Picasso, - že dnešná mládež je naozaj skazená, ale najhoršie na tom je, že už k nej nepatríme !
Francúzsky spisovateľ Raymund Quenau raz povedal, že každý román začne čítať od prostriedku.
-A to prečo ? – pýtajú sa ho.
-Vďaka tejto metóde ma kniha drží v dvojnásobnom napätí. Rozmýšľam, ako sa skončí a ako sa vlastne začala !
Pri prednáške na medicíne demonštroval profesor Pelnár pacientku s postihnutím mozgu. Keď ju z posluchárne odviezli, poznamenal:
-Iste ste si všimli, že mala blúzku pokvickanú kávou. Keď uvidíte pokvickanú ženu, je vážne chorá a ide pravdepodobne o niečo mozgového. Pokvickaný muž neznamená nič. V každom mužovi je kus prasaťa !
Vynikajúci ortopéd, profesor Stanislav Popelka sa preslávil nielen svojim ortopedickými operáciami, ale dosiahol aj veľkých úspechov pri operatívnej liečbe mužskej neplodnosti.
Raz sa ho spýtali, ako sa dostal k tejto problematike, predsa len dosť vzdialenej od klasickej ortopédie. Profesor povedal svoje krédo :
-To nie je nič vzdialené. Ortopédia je predsa veda, zaoberajúca sa poruchami všetkých pohybových funkcií !
Raz dostal Bolek Polívka otázku:
-Čo je ťažšie, opitý hrať triezveho, alebo triezvy opitého ?
Žiaľ, nedokázal na ňu odpovedať !
Navštívil obdivovateľ takmer deväťdesiatročného Picassa a povedal s obdivom nad jeho obrazmi:
-Aká sviežosť, nápaditosť, aká mladosť !
Slávny maliar na to len poznamenal:
-Áno, k tomu je treba mnoho času, aby sa človek stal mladým…
Keď sa v júli 1863 Viliam Paulíny - Tóth presídlil z Pešti do Skalice so svojim „sokolom“ a „černokňažníkom“, našiel tam užitočný kus zeme – promenádu. A hneď zistil, že po skalickej promenáde sa prechádzajú na jar husi, v lete vyžinkári a len v zime páni. Husi sa pasú, vyžinkári mlátia a páni tu i volia ablegáta !
Jedného leta venoval Pablo Picasso mestečku Valluris v južnom Francúzsku, kde trávil väčšinu roka, značnú sumu na sociálne účely. Bola z toho malá miestna slávnosť, pri ktorej mu dojatý starosta ďakoval slovami:
-Nech vám, veľký majstre, Boh v nebi vynahradí to, čo ste urobili pre našu obec!
Picasso len mávol rukou:
-Ďakujem , to má čas!
Až pred vypuknutím prvej svetovej vojny žil Pablo Picasso ako zámožnejší občan. Doba prvých váhavých kupcov bola vystriedaná obdobím záujmu o jeho diela.
-Vtedy som dokonca aj pravidelne jedol!, – zveril sa slávny Picasso novinárom, keď sa spomínalo na jeho začiatky.
-Ovšem obliekal som sa len trošku inak než druhí zámožní občania, a tiež morálku som mal inú, než oni. Napríklad ma nikdy nenapadlo sa oženiť!
Do snobskej cárskej spoločnosti prišiel na obed A.S.Puškin. Už obedovali.
-Župa! – pozdravil Puškin (pozn. – časť tela zvaná aj riť).
-Fuj, Puškin! – ozvalo sa zborovo:
Puškin odpovedá:
-No, čo sa pohoršujete?! Ja som len v skratke povedal: „Želaju uvažaemym prijatnovo apetita!“
Ako vieme, cár Peter I. bol známy ako vzdelaný, ale krutý vládca. Pred jednou z popráv mu pobočník predložil rozsudok, ktorý znel:
-Oslobodiť, nepovoľujem popraviť!
Cár sa zamyslel a hovorí:
-Čiarka patrí za druhé slovo!
Rozsudok bol vykonaný.
-Ako so zistil, prihovára sa známemu hercovi Ľubomírovi Pavlovičovi jeho kolega Július Vašek, - v poslednom čase žneš úspechy nielen na divadelnej scéne, ale aj v televíznej reklame!
-Máš pravdu, - prizná herec, - angažujem sa v privatizácii. A vieš prečo? Jednoducho chcem, aby Julo Pántik sprivatizoval všetky pánty, vŕzgajúce i nevŕzgajúce, Milan Kňažko všetky kňažky, Stano Dančiak všetku dančiu zver, Paľo Haspra všetky haspry, Laco Chudík všetky pochudnuté zvieratá, Števo Kvietik všetky kvietky… A uvidíš, ako bude potom všetko prosperovať!
Pokračovanie…